Hovoríme si homo sapiens. Vlastne nehovoríme, zaradili sme sa tam sami. Prečo? Asi preto, že myslíme. Hlúposť, povedal by rozumný človek.Za to, že rozmýšľame nad sprostosťami, zákernosťami a inými vecami, nemáme nárok, aby sme sa vyvyšovali napríklad nad zvieratami. Okrem iného, aj neandertálci museli rozmýšľať, veď ináč by neprežili tu na Zemi tak dlho, ako my určite neprežijeme.
Čo vieme vlastne my, rozumní ľudia o živote? Vieme viac ako tie zvieratá, čo vedia, že ich dennou vecou je prežiť, najesť sa a vychovať potomstvo? Ste si istí, že rozmýšľame lepšie? Aj my chceme prežiť, aj my sa chceme najesť a aj my chceme vychovať potomstvo. Kde je rozdiel? Nechcel by som uraziť ani ľudí a ani zvieratá.
Videl som ako sa našej fenke narodili malé a ako sa o ne starala. Olizovala ich, hrala sa s nimi. Nevedela to, že sa to tak má, ale podvedome si spomenula na svoje prvé dni. Keď zoberiete hneď mláďatá od matky, bez toho, aby sa o ne starala, ani tieto fenky, keď budú mať mladé sa o ne starať nebudú. To, čo neprežili sami, aj keď sa na to nepamätajú, nevedia dať ďalej.
Hej, hovorím, že naša generácia „detských jaslí“ je trochu poškodená. Niekto si voľakedy neuvedomil, že vzťah matka - dieťa je viac dôležitejší, ako práca. Ale neskôr sa to zmenilo, ale myslím trojročná materská dovolenka nebola nejako populárna. Možno preto, že sa to nepresadzovalo viac dôraznejšie, alebo sa už menila doba.
To som si myslel a dával som tomu aj určitú vinu, že nemáme nejako dobrý vzťah k dcére. Dobre, moja manželka dala vždy pravidelne večer ešte malilinkú dcérku do detskej izby, zavrela dvere a že dieťa si má zvykať. Zvykla si. Dnes sa dcéra neozve ani raz za rok. Presne, zvykla si. Nanajvýš povie „čo chcete, keď budem mať problémy, ohlásim sa.“ Samozrejme, sú tu rodičia na to, aby deťom pomohli v ich problémoch.
Ale niečo, niečo chýba.... Aj keď dcéra vychodila školu v Nemecku, študovala aj vo Francúzsku, maturitu urobila v USA, aj college. Výchova svoje urobila. Dobre, to bolo tá socialistická doba.
Dobre, ale ako je to dnes? Dnes je to neporovnateľné. Prečo? Lebo dnes už nie sú fakticky deti. Moja matka pochádzala z rodiny, kde bolo tuším 13 detí, my sme boli už len 3 súrodenci a každý z nás má po jednom dieťati a už majú všetci cez 30 rokov a nemajú deti. Mení sa to. Teda socializmus nebol dobrý, vlastne dovolím si tvrdiť, že bol, len ľudia neboli dobre informovaní. Keby som mal dnešný rozum, za socializmu som mohol zostať 3 roky ako otec s dcérou doma, lepšie vychovať dcéru a mohol som študovať. Povedľa som mohol krásne zarábať, aj lepšie ako v robote, s vypracovaním rôznych projektov. Lenže chýbala informovanosť a odvaha. V tom bol celý problém, ale mal som tu možnosť....
Dnes mladí ľudia akosi nemajú vzťah k založeniu rodiny. Ide hlavne o ekonomickú otázku. V tomto sa ale poradiť nedá. Tu zlyháva jednoducho dnešný štát, dnešná spoločnosť. Národ vymiera, ako mi písal jeden známy a má úplne pravdu.
Takže o potomstvo sa dnes už nedokážeme oproti zvieratám postarať. Denné prežitie? Niektorí prežijeme, niektorí nie. Darmo uzatvárame poistky, to je pre tých pozostalých, s poistkou si vlastný život nepoistíte. Zvieratá to vedia. Neuzatvárajú poistky. Raz zaskučal blízko mňa môj pes a rozbehol sa preč. Išiel som na to miesto kde bol, nič som nevidel.Za pár hodín, som ho našiel mŕtveho. Pohrýzol ho jedovatý had. Inokedy som išiel so psom a zbadal som v tráve spať mladú mačku. Kým som zareagoval, pes bol pri nej a len raz stlačil zuby.,,,. Život, život je veľmi krehká vec. Je ako sklená váza, s ktorou treba opatrne zaobchádzať. Stačí chvíľka nepozornosti.. Akoby sme boli dnes iní. Vlastne tí naši mladí. Sadne si do auta a vyrazí za svojou prácou. Zbytočne rýchlo, zbytočne chaoticky. Radšej vyraziť o 5 minút skôr a pomalšie, istejšie. V dobe keď na Slovensku jazdili najviac trabanty som v Nemecku skúsil jedno. Išli sme na stavbu do jedného mesta a majiteľ firmy poslal dopredu mikrobus s ľuďmi a materiálom. Vyrazili sme za nimi asi o 7-8 minút neskoršie na BMW a až do mesta, vzdialeného po diaľnici asi 60 km sme ich nedobehli. Z toho som sa vtedy poučil, radšej o 5 minút skôr vyraziť, ako potom s plynom až na podlahe. Keď si toto prečíta novodobý manažér s najnovším Porsche, tak sa zasmeje, ale keď bude rozmýšľať, tak sa poučí.
Raz som vyrazil autom z firmy a mal som aspoň 3 dôležité termíny, tak som na to dupol. O pár kilometrov, som nezvládol zatáčku a spomínam, si ako vystreľovali plotové koly pred mojim sklom a zastavil som sa na strome. A to bol pred zatáčkou dlhá, dlhá brzdná stopa. Zrazu nebolo nič dôležité. A tak je to v živote. Naháňaš sa za niečím, nevieš sa uvoľniť, ako to zviera po úspešnom dni, nie ešte aj večer rýchlo niečo urobiť, akoby zajtra nebol deň. Termín, termín, termín …. ale niečo zostáva na štreke. Niečo zostáva, to čo sa už nevráti. Život.
Jednoduchý, obyčajný život. Ten zaostane a raz sa k tomu budeš chcieť vrátiť a zistíš, akoby si stal na stanici a pred nosom ti ušiel vlak. A toľko si sa snažil, aby si ho stihol. Veď si to všetko naplánoval, premyslel, mal si to celkom presne pred sebou, ešte toto a toto, potom toto a toto a potom už len ten vlak. A teraz tu stojíš, skoro všetko klaplo perfektne, presne, teda skoro presne tak, ako si to naplánoval, akurát ten vlak, ten vlak je preč. A ten vlak môže byt ten život, ten zmysel života. To je ta práca, čo ešte chceš urobiť a ešte toto a ešte toto, veď ešte mám chvíľu čas........ Možno, len nie všetko sa riadi tvojimi hodinkami. Zostaneš zrazu nepripravený stáť na stanici, s vecami pre toho a toho, s maličkosťou pre toho a aj niečo, čo nesieš inému, ale vlak je preč. Načo to všetko? Načo? Veď keby si vynechal dnes toto, mohol si to zmeniť, mohol si to stihnúť, pre takú hlúposť prísť o to všetko. O tú radosť zo stretnutia o tu radosť odovzdať darčeky. Nič. Idú aj iné vlaky, jasné, ospravedlnenia sa nájdu, ale tam ťa už nikto čakať nebude. Tak prečo to všetko?
Neviem, život prejde každému, tak ako rýchlik prefrčí cez stanicu. Pokiaľ si sa dostal na dobrú zastávku a zastane tam, odvez sa, ale nezaspi vystupovanie. Môže sa stať ešte horšie, keď sa dostaneš tam, kde si nechcel ísť. Pokiaľ si na nesprávnej stanici, pozri si vlak, čo ti nezastaví a pouč sa z toho. Nie každá stanica je tá pravá. Ujasni si kam chceš, čo chceš a over si to.
Nie, nemysli si, že život prekabátiš tým, že si sadneš do auta. Aj jazda autom má svoje problémy a môže skončiť divne. Raz sme sa hnali po diaľnici do Španielska cez Francúzsko a v noci som išiel hodiny na plný plyn, keď som si všimol, že nádrž je skoro prázdna a nevedel som, kde presne som. Spomalil som na 80 km a pomaly som sa vliekol v nádeji, že dôjdem po benzínku. Čo som si časove nadbehol, som stratil. Vtedy som došiel. Dnes už by som asi to šťastie nemal, dnes už nie som taký optimista a plný dôvery. Už som aj starší. Ale v tom je ten život.
Napriek tomu neviem, sme viac ako tie zvieratá? Svojím spôsobom hej, ale neviem. V mnohom sa mi zdá, že by sme sa mali od nich učiť. Nemusíme mať všetko, nemusíme mať to najlepšie. Sú aj iné hodnoty. Aké? Neviem poradiť. Môže sa stať, že sa budeš snažiť a zostaneš nakoniec stať nad rozbitou vázou. Ale to je presne ten život. Neistý, tak ako ho majú denne aj zvieratá, rozdiel je v tom, že oni vidia ten výsledok denne a ty to môžeš spoznať až na konci.
HN O2O8
