SKORO CHLAP
Boli Vianoce. A boli také krásne, plné napätia a očakávania, ako ich dokážu vidieť a prežívať len malé deti. Aj on sa tešil, hlavne na darčeky. Veď v škôlke sa rozprávalo len o tom, kto bol aký dobrý a čo si želá pod stromček. On si našiel pod stromčekom malú lokomotívu. Pekne vymaľovanú, bledomodrú s červenými pásmi. Mala aj kolieska a tak sa dala tlačiť po koberci. Prišla neohlásená návšteva. Jeho to až tak nevyrušovalo, kým neprišiel za ním otec. Zdvihol ho a posadil si ho na kolená. Vysvetlil mu, že prišla návšteva a že ich malému chlapcovi by sa patrilo dať nejaký darček, keď sú Vianoce. Otec sa pozrel na jeho lokomotívu, ktorú mal v rukách a povedal: „pozri sa, ty si už skoro chlap, čo povieš, nie je taká lokomotíva, skôr pre takého malého chlapca? Čo keby sme mu ju dali, že tu bola pre neho pod stromčekom? Veď ty tam máš aj iné darčeky.“ Chlapec prikývol hlavou. Veď toho druhého chlapca poznal. Obaja mali rovnako rokov. Len teraz on už bol skoro chlap.
ČAKANIE
TIEŽ VIANOCE
Sú Vianoce. Sedí a spomína na Vianoce. Najkrajšie bývali, keď bol malý a tešil sa na darčeky. Potom to bývali pekné Vianoce, ale to čaro, to už akosi vymizlo. Spomína, aké rôzne Vianoce zažije človek za svojho života. Rozličné, pokiaľ človek nezostane žiť na rovnakom mieste. Ale aj tak rozdielne. Nie, každé Vianoce sú iné. Niektoré zostanú konkrétne v spomienkach, iné zostanú len jednými z Vianoc. Možno, keby si niekto vyhľadal fotografie, tak by si ich presnejšie pripomenul. Ale na to už čas v dnešnej dobe pomaly ani nie je. Spomína si na Štedrý večer, keď sa zastavil priateľ, pojedli spolu, prešli sa vonku. Priateľ spomínal, že kúpil nový umelý stromček, hoci nechcel. Jeho manželka mu ale povedala, že má taký pocit, že na ďalšie Vianoce už nebudú všetci spolu. Tak ho kúpil a vyzdobili ho. Deti mali radosť. Bolo vidieť, že mu to povedané ležalo v hlave, ale ... tak sa rozlúčil a išiel domov. U nich začne sviatok s darčekmi až ráno. Splnilo sa, najbližšie Vianoce už boli bez neho. Tragicky zahynul.
Áno, Vianoce sú rôzne, ale starší viac spomínajú. Aj on. Sedí a spomína. Je sám, ale to nevadí, nie je to po prvý raz. Zvykol si. Aj tak už Vianoce nie sú, aké boli. Pozrie z okna pred sebou a vidí tam peknú zelenú palmu a vedľa poletuje kolibrík.
Posledné Vianoce
Po mnohých rokoch v cudzine boli tu zase Vianoce na Slovensku. Zima a sneh, čo už roky nezažil. Ale nielen to. Zhon po obchodoch, nákupné horúčky, cesty a parkoviská upchaté autami. Z rádia sa ozývajú všelijaké americké „tiež“ vianočné pesničky. Nejaké slová „krismas,“ či „ krismus dej“ s nejakým „žisses“ nahradzujú slová piesni o Vianociach a Ježišovi. Voľakedy, ešte za komunistov, boli Vianoce v oblasti duchovna. Vtedy bol charakter Vianoc jednoducho vianočný. A to aj bez cirkevných hesiel, reklám a piesni v rádiách, ale o to viacej ich všetci, alebo väčšina vnútorne cítila. Chápe, že narodeniny, teda aj Ježišove by sa mali oslavovať veselo, ale tieto tanečno - zábavné pesničky mu k Vianociam nijako nepasovali. A okrem toho, ani v dobe okupácie sovietskymi vojskami sa tu nespievali ruské pesničky a tie mali blízko k Vianociam, bližšie ku nám a keď nie, tak aspoň k zime a snehu. Nie ako tieto zábavné z USA, ktoré skutočne Vianoce svojou atmosférou niekomu, kto si hovorí kresťan, určite urobiť nemôžu. No čo, nielen Vianoce sa zmenili. Slováci sa stali slobodnými, aby sa stali otrokmi tých, čo urobili z Vianoc predajom svojich nadbytkov, zlatú baňu. Že sa pritom pomaly, ale veľa stratilo z toho, čo robilo Vianoce Vianocami, to si už akosi málokto uvedomí, tak ako on.
