Do Guatemaly, hlavného mesta, sme chodili viackrát. Predtým sme boli dlhší čas v Antigue, čo bolo voľakedy hlavným mestom, ale po veľkom zemetrasení sa na Antigua zabudlo. Dnes nie, dnes je Antigua to, čo priťahuje cudzincov.
Aj teraz sme sa vracali do mesta Guatemaly, aby sme si tu v meste trochu užili zmeny a civilizácie. Okrem toho sa zase po dlhom čase dobre najedli a niečo vybavili. Už predtým sme si našli príjemný, starý hotel, čo patril jednému Baskovi a ktorý bol aj dobre situovaný meste. Hneď oproti bolo možné aj zaparkovať auto vo dvore, čo bolo ako strážené parkovisko. Toto bolo parkovisko akceptabilné aj na naše pomery. Vo veľa ostatných to bolo tak, že ste tam nechali auto aj s kľúčmi a oni tam auta presúvali, ako bolo potrebné. To znamená jedno auto si chcel niekto vyzdvihnúť, ale bolo tak zabarikádované inými autami, že najprv museli vytiahnuť tie, čo zavadzali, potom vytiahnuť auto čo si prišli zobrať a potom tam zase zaparkovali ostatné. Žasol som nad touto činnosťou. Ale, keď človek nemá čo robiť, tak aj takáto nezmyselná robota je dobrá, keď môže získať parkovné za pár aut navyše.
Takže sme boli ubytovaní a dni sme trávili, ako nám vyhovovalo. MestoGuatemala je pekné, dajú sa podnikať nejaké výlety, ale je dôležité z toho hľadiska, že keď chcete niečo vybaviť, musíte to tu. Rozmýšľali sme nad kúpou jedného zaujímavého pozemku pri krásnom jazere a hoci to bolo vzdialené deň jazdy autom z hlavného mesta, pokiaľ ste chceli zistiť majiteľa, muselo sa sem. Asi na tretí, štvrtý deň, od nášho príchodu a ubytovania v hoteli, sme sa večer za tmy vrátili do hotela. Píšem preto, lebo v strednej Amerike aj dnes sa pohybovať po zotmení má v sebe dosť veľké riziko a je jedno, či ste v hlavnom meste. Vošli sme do našej izby, kde sme mali samozrejme aj nejaké naše veci, čo sme behom dňa nenosili so sebou. Prvé, čo sme v izbe zbadali bolo, že oproti dverám na skrini bola otvorená krabička a okolo stopy bieleho prášku. Bolo to na takom mieste a tak naaranžované, že by si to snáď aj slepý všimol.
S manželkou sme sa divili, ako sa to tam mohlo dostať, veď izba je naša už pár dní. Bez veľkého rozmýšľania som zbehol na recepciu a požiadal pracovníka, čo tam bol, aby išiel so mnou. Ukázali sme mu o čo sa jedná a samozrejme, že sme sa ohradili, akým spôsobom to tam niekto dal, keď je to naša izba. Zamestnanec to bez slova vzal a odišiel. Bez slova je myslené aj bez ospravedlnenia.
Zostali sme na izbe, osprchovali a ešte sme sa rozprávali o tejto záležitosti. Samozrejme, sme si domýšľali aj toľko, že nám niektorý zamestnanec, možno aj ten z recepcie dali tu krabičku s práškom, aby nám ukázali, že si tam môžeme kúpiť kokaín. Ešte sme chvíľu jeden druhého povzbudzovali, ako sme to dobre vyriešili, lebo zamotať sa s drogami v tejto oblasti je veľmi problematické. Samozrejme, že sa to tu dá rýchlejšie a bezproblémové vybaviť, ale potom je to strašne drahé. Takto sme si skoro gratulovali, že vec je dobre vyriešená, a že sme jednoznačne ukázali, že o drogy nemáme záujem. Pomaly sme sa chystali spať, keď niekoho z nás napadlo. Hop, a čo keď to tam dal niekto iný, niekto mimo personálu hotela? A čo keď to príde zobrať naspäť, alebo si príde po peniaze za to. A čo keď nás pôjde udať, keď mu nezaplatíme?
Bŕŕŕ. Spánok bol okamžite zabudnutý. Začali sme nanovo uvažovať. Samozrejme, nemôže nikomu robiť problém obstarať si náhradný kľuč od hotelovej izby. Keď zaplatí niečo na recepcii, tak mu ho predá aj ten z recepcie. A tiež mu dá informácie, v ktorej izbe sú zaujímaví ľudia, prípadní klienti. Boli sme na prvom poschodí, ale pod oknami išla rímsa, tak ako to na starých koloniálnych domoch bolo zvykom, tak sa do izby cez otvorené okno mohol hocikto dostať. To znamená, mohol prísť aj cez okno a doniesť prášok. Teda, logicky, môže zase cez okno prísť, alebo po peniaze, alebo po prášok. Zavrieme okná. Tak sme zavreli okná. Chvíľu sme sa pohrávali s tým, že keď si niekto po to príde, že ho pošleme na recepciu. No potom sme dospeli k tomu, že to by mu asi ani neprišlo na um a tiež by si od nás nenechal poradiť, keby sme mu navrhovali hocijaké fantastické riešenie, čo by vyhovovalo nám. Čítali sme nedávno predtým v novinách, že na hotelovej izbe našli nejakého podrezaného a na stene jeho krvou napísané ,,s drogami sa nehrá“. Tomu sme boli ochotní uveriť aj my.
Takže ako na to. Pozrel som, čo by sme mohli použiť ako zbrane. Okrem švajčiarskeho nožíka sme mali len malý obušok. Málo, teda skoro nič, lepšie povedané nič, čo by sa dalo na obranu použiť. Rozvíjali sme ďalšie teórie, čo sa môže stať. Môže prísť do hotela polícia a ten na recepcii povie, že sme mu dali tú krabičku s práškom. Aj to by stačilo. Alebo príde ten z tej recepcie a povie, že tu boli 3 krabičky a my sme vrátili len jednu. Alebo príde teraz s tým, že predtým tam bol kokaín a teraz je tam v krabičke napríklad práškový cukor, maizena a pod. Už ani neviem, na čo všetko sme prišli. A noc ubiehala. Pre istotu sme posunuli skriňu tak ku dverám, aby sa nedali otvoriť. Nakoniec unavení, vystrašení s nožíkom pod vankúšom, s obuškom po ruke sme zaspali. Nie nadlho.
Možno za hodinu dve, okolo tretej ráno, čo sa nám už nezdalo také nápadné, sme zbalili veci a zišli dole na recepciu. Prekvapenému recepčnému sme vysvetlili, že musíme skoro odísť, lebo musíme vyraziť do Mexika a pokračovať do USA. Uznal, že máme dlhú cestu, zobral peniaze, a vypadli sme z hotela. Ešte sme sa veľmi obzerali v tme, kým sme nasadli do auta a vyrazili do Salvadoru.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
