Rozmýšľal som o osude, smrti, teda vlastne o živote. Smrť patrí k životu, s tým sa nepohne, ale je tu otázka, čo je po smrti. Niečo, alebo nič? A čo v živote, hrá tu osud nejakú rolu? Mať šťastie, alebo nešťastie v živote je náhoda, alebo je to predurčené? Zaujímavé otázky. Samozrejme, tieto otázky zodpovedať nemôžem, ani sa nebudem o to pokúšať, ale pokúsim sa napísať, čo si o tom myslím a teda k čomu na doviedlo to, čo sa dá dozvedieť, alebo dočítať.
Taký zaujímavý príbeh na začiatok. Toto je niekde opísane podľa skutočnosti, ja to poviem v skratke. Nejaký muž mal letieť v Brazílii lietadlom do iného mesta. Mal už kúpenú letenku, ale snívalo sa mu, že lietadlo spadlo. Vrátil letenku a na tú dlhú cestu sa vydal autom. Lietadlo skutočne spadlo a všetci zahynuli. Toto sa ale tento muž nedozvedel, lebo presne v tom čase s autom narazil a zahynul. Osud?
Sú rôzne názory. Napríklad, že všetky živočíchy majú rovnakú dĺžku života, keď sa to zoberie podľa počtu úderov srdca. Teda pes žije časovo kratšie ako človek, ale za dĺžku jeho života jeho srdce urobí toľko úderov, ako je počet úderov srdca, za celý život človeka. Neviem, či sa niekto vedecky s takýmto porovnaním zaoberal, ale hneď tu narazíme na problémy. Aktívny športovec by mal podľa tohto žiť kratšie, ako ten, čo sa šetrí - teda šetrí si srdce. Ale to všetko by nepovedalo nič v ďalších otázkach ako sú a čo úrazy, choroby, vojny, epidémie.
Ďalšou zaujímavosťou z Tibetu, je to, že napríklad samovrah sa musí vrátiť znovu na tento svet a doslúžiť si roky, o ktoré si skrátil život. To by mohlo vysvetľovať, prečo niektorí zomierajú aj celkom mladí. Malo by to byť v tom zmysle, že každý človek tu má svoje poslanie, tak ako šachová figúrka na šachovnici pri šachu. Keď náhodou figúrka spadne, tak sa znovu postaví a hrá ďalej, kým nesplní svoju úlohu v hre. Ale že by bolo toľko samovrahov, že zomiera toľko mladých ľudí? Alebo sa musia vrátiť aj tí, čo zahynú vo vojne? Ale čo oni za to mohli, že zahynuli vo vojne? Síce aj v šachu môže skončiť partia už po pár ťahoch a všetky figúrky si splnili v hre svoju úlohu.
Zaujímavé sú prípady dvojičiek, ktoré žili po narodení oddelené, v celkom iných rodinách, iných podmienkach a sú prípady, že mali napríklad rovnaké zamestnania, partnerov s rovnakými menami, deti narodené v rovnakom čase, rovnako sa obliekli na prvé spoločné stretnutia, čo si dohodli, keď sa o sebe dozvedeli. Nielen to, ale mali aj rovnaké autá. Tu je ťažké vysvetlenie o osude. Je to snáď telepatia, že boli naladení obaja na rovnakej vlne a jednoducho sa informácie v ich mozgoch telepaticky vymieňali? Vysvetlenie by to bolo, hoci či si aj druhý telepaticky nájde tiež povedzme Aničku, aby sa mu páčila, ako prvému, no neviem. Alebo, že sa im narodia deti naraz? Tam už telepatia tak presvedčivo nepôsobí, hoci aj snaha sa môže počítať.
A dá sa niečo proti osudu urobiť? Ako som uviedol, ten prvý príklad s lietadlom a autom, tak sa nedá. Potvrdí to aj ďalší príklad, hoci aj tu je zaujímavé, že prišla tiež výstraha.
Jedna sa o katastrofu americkej rakety Challenger z roku 1986. Ako viete, raketa vybuchla celá posádka zahynula. Zaujímavé je, že niektorí členovia boli upozornení, aby neleteli a je to aj písomne doložené. Tak Judith Reznik napísala v liste, že sa jej v noci objavila krásna až nebeská tvár a ten niekto jej nariadil, aby neletela, lebo nechce, aby sa jej stalo nešťastie. Veliteľ Richard Scobee prišiel doma za manželkou zo spálne, že niekto ho navštívil a úpenlivo ho odhováral od letu, lebo že sa stane nešťastie. A Bruce Jarvis si do denníka napísal, že už dva krát ho v noci niekto veľmi odhováral od letu. No nikto z nich nepočúvol.
Ale tu to začína byť zaujímavé. Máme svoj osud a to je niečo čo sa dá meniť? Veď keby to tí kozmonauti počúvli, tak by žili. Alebo bol osud to, že to nemali počúvnuť? Ale keď sa nedá zmeniť, prečo sa to niekto snaží zmeniť. Tie nočné návštevy o tom nevedeli, že tí kozmonauti napriek tomu poletia? A potom ďalšia vec, niekto ma lepšieho poradcu, povedzme tí, čo boli upozornení a tí druhí majú anjelov strážnych len horšej triedy? Ale ďalej, keby títo počúvli a odstúpili, NASA by tam dala druhých kozmonautov. Čo v ich prípade? Boli by tiež upozornení, alebo by sa už nešťastie nestalo? Ale zdá sa, že tí náhradníci nemali v osude že zahynú? Komplikované, nie?
Iný prípad. Po vojne sa mal vrátiť nejaký anglicky dôstojník z Ázie a robil rozlúčkovú party, keď vošiel jeden iný dôstojník a všetkých sa pýtal, či už to vedia, že ten dôstojník, čo robil tú rozlúčku, je mŕtvy. Že havarovalo lietadlo, čo v ňom letel. Všetci sa smiali, lebo menovaný bol medzi nimi. Ale tomuto ,,mŕtvemu” to nedalo a spýtal sa na podrobnosti. Ten mu to vysvetlil, že mal taký jasný sen, vlastne viac ako sen a videl, že to lietadlo padlo, že tam boli ešte dve osoby. Ten, čo mal ráno letieť, to bral tiež na ľahkú váhu, lebo mal letieť ako jediný cestujúci. No zmenilo sa to tak, že na poslednú chvíľu nastúpili tie ďalšie osoby a presne, ako mu to bolo popisovane, lietadlo padlo. Predtým tento dôstojník už z rozprávania vedel, ako to bude prebiehať a tak to aj išlo. Ale v lietadle objavil čierneho pasažiera, tak tušil, že sa to dá nejako zmeniť, že to nie je presne ako v tom sne. Bolo to presne ako v sne, akurát sa im po havárii podarilo z lietadla zachrániť. Čo tu bolo v hre? Malo byť osudom, že dôstojník mal zahynúť a vďaka tomu, že vedel čo bude, sa tomu vyhol, alebo nemal zahynúť a to preto, že bude upozornený? Zaujímavé tu bolo to, že nebol priamo on nejakým snom upozornený. Vedel to strážny anjel toho druhého dôstojníka a rozhodol sa takto pomôcť? Teda, môžu zaskakovať aj cudzí strážni anjeli? Neviem.
Moja predstava je asi takáto. Prídeme sem s nejakou úlohou, čo musíme v tomto živote splniť, samozrejme okrem učenia. Hlavne sme tu na to, aby sme sa učili ako v škole. Kto nezvládne učenie, musí opakovať triedu, príde znova. Ešte musím upozorniť, že všetko nie je z mojej hlavy a veľa som prebral - je to jednoduchšie. No a tá úloha v spojení s osudom má napríklad takúto formu. Máme preniesť list z jedného konca ulice na druhy koniec. Ulica je dlhá a ohraničená budovami - normálna ulica s obchodmi, s ľuďmi, autami. V tejto ulici sa môžeme pohybovať, chodiť z jednej strany na druhú, chodiť z obchodu do obchodu, podľa záujmu, ale musíme ísť smerom na druhy koniec. Či rýchlo, alebo pomaly, či po jednej strane, alebo budeme križovať, to už je na nás. Či to budeme maž prijemné, či sa porozprávame s ľuďmi, či sa zastavíme v zaujímavom obchode, reštaurácii a podobne spríjemnenie, to je naša voľba. Pokiaľ človeka na tejto ulici zrazí auto, musí sa vrátiť na začiatok. Zdá sa, že niekto tú ulicu sleduje a sem tam trochu vypomôže, alebo sa aspoň o to snaží.
No a z tohto by bolo jasné, alebo malo byť, že keď niekto tuto ulicu sleduje, nejaký ten strážny anjel, tak je zrejme, že je aj niečo mimo nás. Teda lepšie povedané na druhej strane, teda po smrti. Tam, kde sa sústreďujú tí, čo už z hry vypadli. Presne ako športovci, čo už boli vyradení z pretekov, ale vyjdú si na tribúnu a pozerajú ďalšie súťaže. Prečo nie? Aj z tribúny sa dá ,,niekedy” poradiť, asi tak, ako sa radí rozhodcovi.:-). No, ale berme to, že naši strážni anjeli sú slušní a chcú skutočne poradiť.
Takže, máme tu život po smrti. Určite, veď celou históriou ľudstva, všetkými náboženstvami je poprepletaná reinkarnácia, akurát niektoré náboženstva si to trosku prilepšili pre seba. Napríklad jedno náboženstvo sľubuje tým, čo sa obetujú pre ich náboženstvo, na druhej strane 77 panien. Čo o to, ponuka dobrá, len čo keď telo zostane tu na zemi. Tiež nie je jasne podložené, či to dostane aj každá žena, čo sa obetuje. No to necháme na nich, ide len o to, že niečo po smrti spomínajú všetci. Peklo by som z toho vynechal, lebo toto tu máme, peklo horšie ako je to tu na Zemi, vojny, choroby, závisť, falošnosť, pomaly aj stále viac a viac tepla, by už ani peklo neznieslo. Ja si to zase zjednodušujem tým, že každý jedinec, nie je len to telo, čo má. Ako napríklad počítač, len obal, to je nič. Funguje to až s programami. No a to, čím počítač funguje, sa dá dať do druhého obalu. Údaje, informácie sa nestratia. Dokonca teraz, keď už vynašli internet, mi to zjednodušuje pochopenie tohto, lebo našim podvedomím sme napojení na Univerzum, ako sú počítače napojené na internet. Aj vy môžte brať informácie z internetu a váš počítač môže slúžiť v spojení s inými počítačmi na riešení veľmi rozsiahlych úkonov.
Jednoducho, po smrti, po prechode na druhú stranu sa začína niečo iné. Prečo nie? Veď sa stávajú takéto prípady. Jedna žena stále tužila, vlastne ťahalo ju na východ. Raz išla na dovolenku do Egypta. Tam z letiska kázala ísť taxikárovi určitým smerom. Dostala sa tam, kde boli turisti a akurát jeden sprievodca prekladal turistom hieroglyfy. Ona začala nahlas čítať, bez toho, aby sa s Egyptom, alebo ich písmom zaoberala. Z ničoho nič, vedela hieroglyfy čítať. Sprievodca ju nahlas a dôrazné upozornil, že je to síce pekné, že to vie, ale je to jeho práca. V tom momente stratila túto schopnosť im ďalej rozumieť. Jednoznačne musela voľakedy žiť v Egypte a musela byť dôležitá osoba, keď vedela čítať a písať. Čo som tým chcel povedať? Len toľko, že od čias starého Egypta nám už nejaké to tisícročie uplynulo. A čo z toho? No zase len toľko, že tá žena, niekde musela medzičasom byť, jasné, že. A kde ? No na druhej strane. Takže to máme jasné, nie?
Tak, ako sa v jednej piesni spieva: „Staň se to, co stát se má ..“
My môžeme veriť, že to niekto kontroluje, že to bude dobré a že sa zase stretneme, či na druhej strane, alebo potom zase tu..
Komentáre
Prehľad komentárov
Po čase Ti niečo napíšem a hneď kopa chýb. Keď to ja po sebe nerád čítam. Tak nemožnosť pridávania komentárov je v menu " Prášok" ( zaujímavé čítanie) Na záver som chcel napísať " Možno to tak chceme???.... a nie cheme.
Ach jo..... Juraj prepáč :-)
Kto vie...
(Rudo Pellionis , 13. 10. 2009 9:44)
Juraj, teší ma že si sa na svojich stránkach tak pekne rozbehol. Mne na mojich došiel nejako " pušný prach", tak aspoň viem, že sa môžem zastaviť na Tvojich stránkach, lebo je tu mnoho článkov, ktoré som zatiaľ neprečítal. Niekde mne však chýba možnosť pridania komentáru. Napríklad v článku prach.:-) . Hlavné však je, že píšeš pútavo, tak ako som bol u Teba zvyknutý. Aj táto úvaha "Kto vie? Ale možno ... " je mne Tvojou filozofiou blízka. Možno to tak cheme??? .....
Pozdravuje Ťa Rudo.
Toľko preklepov.
(R.Pellionis , 13. 10. 2009 9:50)