Choď na obsah Choď na menu
 


NO ČO


 

     Keď počúvaš pesničky, s ktorými si vyrastal a s ktorými máš spojené pekné zážitky, sedíš v kruhu priateľov a je veselo, tak si doma. Tak si tam, kde je ti dobre. Nie som doma, síce počúvam nestarnúce melódie z CD, ale som sám. Mohol by som byť inde, ale už to vyzerá tak, že nikde nie som doma a už ani nebudem. Keď sa ocitne exilant v cudzej zemi, nikdy sa mu nestane vlastnou a vlastná sa stane cudzou. Keď sa potom vrátiš (dnes to už ide),už nikdy sa nevrátiš celý. Niečo z teba zostalo tam v diaľke a veru to chýba. Pesničky sa dajú dnes počúvať po celom svete aké chceš, víno kúpiš už všade dobré, ale mať priateľov, to ide len do určitého veku. Dnes mám známych, ale na dve-tri výnimky, mi tí, čo sa ku mne hlásia môžu byť ukradnutí. Priateľov môžeš mať len od mladosti. Ale, keď sa u nich po desiatkach rokoch ohlásiš zistíš, že si už aj tak nemáš s nimi čo povedať. Ale je to v poriadku, oni ma nemôžu pochopiť, vlastne ani sledovať moje rozprávanie, a preto nerozprávam a ich problémy ma nezaujímajú. Pritom nie som egoista. Jednoducho pochopiť Slovensko a Slovákov mi robí problém. Ale už som pochopil, že práve preto Slováci prežili. Síce bez charakteru, spojenci raz toho, raz toho, ale ako vidieť účel to splnilo. Horšie je to, že Slováci ani naďalej nevedia preskočiť svoj tieň. Ale možno o nejaké roky sa ukáže, že to tak funguje stále. Veď čo, niektoré bitky treba prehrať, aby sa vyhrala vojna. Napodiv, niektoré vojny treba prehrať, aby sa dalo ísť ďalej. Kam ďalej a ako ďaleko? To je už o inom. Boli tu svetové ríše, ktoré prežili stovky rokov, niektoré len desiatky, ale čo je to proti takým žralokom, čo sú tu už milióny rokov. Čo žraloci, stačia žaby...
      Ale sedím tu a počúvam nestarnúce melódie z CD, ktoré som počúval pri víne aj na druhom konci sveta. Aj tam som cítil to, čo tu na Slovensku. Nie som doma. Nejako som si to zidealizoval. Tam, v banánovej republike, som myslel, chýba tu tá intelektuálna úroveň ľudí, aby to bolo ono. Dnes vidím, že tam to bolo ono, len ja som nezapadol. Teraz na Slovensku rozmýšľam, že tu chýba tá infatilita, bezstarostnosť, ktoré by zo Slovákov urobili usmievavých ľudí, namiesto závistlivcov a udavačov. Ale asi aj tu je to takto v poriadku, len ja sa neviem prispôsobiť. Ale asi som preto išiel svojou komplikovanou cestou života, že som individualista.
     Prečo sedím pri víne a starých pesničkách? Dnes je pamiatka zosnulých. Nezaujímajú ma zosnulí, ktorým som nedokázal prejaviť úctu, či iné počas ich života. Hej, vychádzam z toho, že keď sa nevieš pekne a s úctou  chovať niekomu za života, po smrti mu môžeš...... Dobre spomenúť si na nich môžeš, poteší ich to, ale je to len určitá náhražka, tak ako rastlinný tuk, pre maslo. Aj ja mám osoby, na ktoré spomínam. Otec a môj priateľ Loyd. Pre otca som si tu pustil tie staré pesničky a popíjam s ním víno. Pre priateľa nemôžem toľko urobiť, hoci by si zaslúžil. Zahynul pre mňa, ale to by som nikdy nechcel, radšej som volil, že zahyniem ja za neho, ale vyšlo to tak, ako to vyšlo. Stal sa ku koncu života abstinentom a dobrým človekom, určite ako protiváhu čím podľa neho bol, aby sa mu mohol životný okruh uzavrieť. Bol americkým vojakom a to už je niečo zlé.. Ale spomínam na neho.
     Nepotrebujem ísť na jeho hrob, ani na otcov, nie, verím, že stačí spomienka aj doma. Ale ako by to bolo fajn, si s otcom posedieť spolu, zaspomínať, vypočuť si jeho príhody a rady. Vypiť si dobre víno a potešiť sa spolu tými peknými pesničkami. Ale nechcem byť takým egoistom, nechcem to, čo by mne robilo dobre. Môžem byť rád, že odišiel, keď odísť mal, odišiel bez veľkých problémov, „vďaka schopnosti lekárov“, čo ho ošetrovali. Na druhej strane, keby sa mal dožiť tohto, čo tu na Slovensku beží, som rád, že je mu dobre. Tak nech je mu dobre......aj bez vyhodených peňazí na sviečky, na kvety a všetko to, čo sa kupuje pre to, aby si pozostalí touto formou zmývali pocit svojej viny voči mŕtvym. Vykašli sa na neskoršie sviečky, či vence, choď za živými blízkymi, pohlaď ich, povedz, ako si s nimi rád, môžeš ich silno objať a uvedom si tu chvíľu. A na tú potom spomínaj. A nehanbi sa, poplač si radšej s nimi v šťastí, ako potom sám, pri spomienke. Vo dvojici je to vždy krajšie.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.