Dane su jedným z najdôležitejších príjmov do štátnej pokladne. Hlavne pokiaľ si štát predá všetky firmy a podniky, ktoré boli ako tie sliepky čo znášajú tie známe „zlaté vajíčka“. Náš štát sa vzdal, za nejasných podmienok všetkého, z čoho by mal perspektívne príjmy. Teda podmienky boli jasné, zarobili na predaji určití politici, bez toho, aby ich ešte aj dnes dodatočne postavili pod šibenicu. Kto stratil, je štát. Nestratil celkom, lebo aspoň pár korún sa mohlo predajom pridať k vylepšeniu ekonomických výsledkov. Týmto sa potom operovalo, ako dobre tá a oná vláda hospodárila. No a percentá z provízie, alebo za podpis, alebo za mlčanie išli do súkromných vreciek. Ale to všetko a všetci poznáme. Akurát si môžeme povedať, že akí sme sprostí, že sme to dovolili.
Na druhej strane, sa tiež robili zahmlievacie opatrenia, aby to nebolo také okaté. Niečo podobné ako sa stalo, keď sa ochranári prírody za niečie peniaze „chrabro“ angažovali, či sa má, alebo nemá ťažiť kalamitne drevo v dolinách Tatier a popri tomto hluku sa nikto nestaral o to, že bol daný súhlas k postaveniu nového závodu na výrobu autobatérii na južnom Slovensku. Jasné, olovené batérie, 3 milióny ročne pre začiatok, s konečnou kapacitou 6 miliónov a to nad našimi zásobami dobrej spodnej vody, čo má už cenu skoro ako ropa. Obdobne to bežalo aj s predajom. No stalo sa a bude sa opakovať, lebo sme nezmúdreli.
Ale k tým daniam, tak keď si štát predá svoje strategické a výnosné podniky, zostávajú už len dane. Neverím, že u nás je podobne zavedene, že aj centrálna banka musí odviesť štátu čo ma navyše určitého zisku, ako je to v Nemecku. Okrem toho Nemecko má svoje banky a my už asi nie. Tak ako je vidieť, Slovensko je odkázané na zarobené dane. Ale vymáha ich štát skutočne tak, aby mal čo najviac? Druhá otázka je, či s nimi potom nakladá tak, aby čo najviac prispeli pre rozvoj štátu a obyvateľstva?
Poďme o pár stovák rokov dozadu. Anglický kráľ Henrich VII prišiel so svojím pokladníkom k tomu, že treba využiť zákony, aj keď sa trochu prekrútia na doplnenie štátnej pokladnice. Kráľ s ním chodil, samozrejme aj so svojím sprievodom, po bohatých šľachticoch. jednoducho sa sám pozval a nechal sa hostiť. Pritom s pokladníkom sledovali a počítali. Koľko mohlo stáť to pohostenie, koľko tie úpravy a všetko podobné, oblečenie. Než sa rozlúčili predložili hostiteľovi účet, teda dane, čo musel zaplatiť. Samozrejme tu boli aj veľké pokuty, za prehrešky proti zákonom. Kráľ sa nenechal oklamať ani tým, že niekde bol slabo pohostený. Hostiteľa ohodnotil ako skúpeho, čo len hrabe majetok a dane boli tiež vysoké. Toto praktizoval tento kráľ 25 rokov a zomrel ako najbohatší človek v Anglicku. Za poctu mu môže slúžiť to, že „zdaňoval“ rovnako svojich prívržencov ako aj svojich nepriateľov. To sa už dnes takto nerobí, neviem či je to tým, že nie sú králi, alebo to má niečo spoločné s charakterom. Prikláňam sa k tomu druhému, aby som nebol veľmi rovný s mojimi názormi, pri tých pokrivených charakteroch.
Vo Francúzsku sa platili dane vždy pri nástupe nového kráľa. Teda aspoň tie najväčšie z majetku a preto skutočne šľachta zo srdca želala veľa zdravia svojmu kráľovi.
Ale ani v našej histórii sa to neobišlo bez platenia. Platili sa aspoň tie desiatky, teda desiata časť zo všetkého, čo asi nebolo málo, keď sa preto robili povstania. Tí bohatší určite platili viac, ale mali aj z čoho. Dnes je tendencia opačná. Tí bohatší, hlavne politici a tí, čo zbohatli s pomocou politikov a nie svojou prácou, sa snažia platiť čo najmenšie dane. Nie že by nemali z čoho, ale aj nakradnutý, alebo podvodom získaný majetok akosi leží na srdci a zmenšovať ho platením daní? Veď nie sú sprostí, nie? A okrem toho vedia, kto s nimi tiež kradol, podvádzal, tak držia spolu. Daňový úrad si vie pomerne jednoducho poradiť s normálne fungujúcimi podnikmi a firmami, čo majú svojho ekonóma, kde funguje podvojne účtovníctvo a registračné pokladne. Vie si poradiť ešte aj s daňami za majetok, pokiaľ sa jedna o normálnych ľudí, čo niečo majú, čo si zarobili a vybudovali. Podotýkam čestne, lebo takýto aj čestne uvádzajú svoj majetok a príjmy.
Daňový úrad zvládne ešte aj dane z predajov, alebo podobných transakcií, kde sa robí čestne. Kde sa začne podvádzať, tam už chudáci na to nestačia, alebo sú podplatení a nemajú záujem. Neviem to posúdiť, preto nechcem tých, čo na to nemajú urážať tým, že by mohli byt korupčnými a korupčných tým, že by som ich upodozrieval, že su sprostými. Ale skutkom zostáva, že tu štátu unikajú enormné čiastky. Uvedomme si, koľko by štát mohol získať na daniach a na pokutách, keby mal schopných ľudí. Vieme, že politici si upravili zákony tak, aby to, čo pokútne získali, mohli bez daní darovať rodine a podobne. To je okrem iného tiež jeden paradox. Človek pracuje a dostáva svoju mzdu. To nie sú darované peniaze, to sú zarobené a hľa, treba to zdaniť. Na druhej strane ti brat, známy politik, daruje nejakú fabriku a neplatíš nič. Nie je to fantastické? Oplatí sa vôbec robiť, nebolo by lepšie čakať, kým ti niekto niečo nedaruje? Alebo niekoho prinútiť, aby ti niečo daroval? Porozmýšľaj.
Ale zaujímavé, že sa daňový úrad neopýta nejakého politika, alebo „úspešného“ politika, ako sa dostal k takémuto majetku. Zdá sa to komplikované? Nie je. Stačí si vybrať údaje, koľko ktorý politik zaplatil daní a z tej sumy sa dá odvodiť, koľko zarobil a čo môže mať. Má navyše, ako by mohol mať? Žiadny problém, treba doplatiť daň z rozdielu, zaplatiť úroky za nezaplatené roky a na celú sumu ešte 100-200 percentnú pokutu. Má dom v zahraničí? Treba len ukázať z ktorého konta robil prevod na zaplatenie. Neplatil prevodom ale v hotovosti? Z čoho? Aha, pranie špinavých peňazí, korupcia a náš kandidát sedí v base, ale trápiť ho nič nemusí, lebo jeho majetok už zhrabol štát. Podobne, ako sa to robí v demokratických krajinách, pri podozrení z prania peňazí, alebo obchodu s drogami. Nejde len o to.
Naši špičkoví ľudia sa radi nechávajú vidieť v médiách, ako trávia dovolenky. Stačí, aby sa prišiel daňový úradník presvedčiť, z ktorého konta bola dovolenka platená.Za koľko si nakúpil devízy. Spomínam si, ako mi priateľ v Nemecku spomínal, ako mu prišli do firmy robiť daňovú kontrolu. Daňoví úradníci mali už podklady aj o jeho rodinných a ekonomických pomeroch. Aha, vaša dcéra má nové auto, konto z ktorého bolo platené. Aha, vaše telefónne účty vo firme sú vysoké, koľko platíte za vaše súkromné telefóny? Doneste faktúry. A hneď aj doklady o platení. Aha, váš súkromný dom má novú omietku, doneste zmluvu s firmou, čo vám to robila, faktúry a doklady o zaplatení. Takto nejako to beží v kapitalistickom Nemecku. Mám dojem, že až taký kapitalizmus u nás nikto nechce.
U nás si verejne vyhlási pán Lexa, že zaplatil nejakú tú stovku miliónov v hotovosti a vec je vybavená. Keby bol aspoň nejaký novinár taký múdry a opýtal sa ho, do koľkých kufrov sa tak zmestí tých 100 miliónov, ale ani takto ho nechceli nachytať. No a takto náš štát prichádza o milióny. Ale čo, veď možno by aj tak išli pre našich vojakov do Afganistanu a pod. Alebo by sme veľkodušne zase odpustili dane zahraničným investorom u nás. Hlavne, treba ťahať peniaze od tých, čo platia. Tých čo neplatia, treba nechať tak.
Veď dodnes nie sú ani zďaleka zaplatené, ani tie peniaze za firmy a podniky, ktoré boli hlboko pod cenu „sprivatizované“. Zdá sa že náš štát nie je taký chudobný, ako sa domnievajú radoví občania. Neradoví vedia svoje.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
