Nemám v úmysle sa tu zaoberať dnešným Nemeckom a americkými raketami, čo sú tam umiestnené. Tie sú tam už dlho a aj Nemci si na ne zvykli. Dokonca je aj dosť známe, kde sa nachádzajú, ale to je nepodstatné. Nemci si zvykli aj na tie americké rakety s atómovými hlavicami a aj na Američanov u nich. Ešte začiatkom 80-tich rokov som sám čítal na dverách jedného baru v Bamberku tabuľku s nadpisom “Zákaz vstupu psom a americkým vojakom“. Nemci, ako tvrdia sami, atómové zbrane nemajú. Mám dojem, že sa im dá veriť. Ale mali ich, ako sa ukazuje už za Hitlera.
Narazil som na veľmi zaujímavý článok od Petra Vokáča : „Tajemství nemecké atómové bomby“ v časopise „Prísne tajné 5/2006. Tým čo ich toto zaujme, doporučujem si článok prečítať. Tu použijem niektoré, v článku uvedené informácie.
Je tu uvedené, že niektorí svedkovia po vojne pri výpovediach spomínajú na udalosť z marca roku 1945 v okolí Jonastalu. Na cvičisku neďaleko Ohrdrufu sa 4.marca 1945 malo stať niečo nezvyklé. Aj sa stalo. O pol desiatej v noci sa obloha rozžiarila. Vo vnútri bolo červené svetlo a zvonku žlté. Žiara bola taká, že sa dali čítať noviny. Osoba, čo to videla aj s inými, popisuje silný vietor. Obyvatelia okolitých dedín na druhý deň silne krvácali z nosa, mali bolesti hlavy.
Nie je nezaujímavé, že koncom Marca 1945 sa tu objavil aj Hitler a uskutočnila sa tam porada o nasadení “zázračných zbraní.“ Proti Hitlerovi sa tu presadilo nepoužitie a Hitler zúril tak, že k nemu museli zavolať jeho osobného lekára.
Išlo o odmietnutie použitia atómových zbraní, ktoré Nemecko už vtedy skutočne malo a aj raz, alebo dva krát vyskúšalo. Ako sa im to podarilo? .Nevýhoda možnosti výmeny skúsenosti a odkukávania, alebo technickej špionáže, čo sa dnes praktizuje a vedie skoro vždy k jednému riešeniu, vtedy išli Nemci celkom inou cestou. Pokiaľ USA išli na kritické množstvo uránu a plutónia, čo su desiatky kíl toho materiálu, Nemci už vedeli, že toto kritické množstvo sa dá použitím neutrónového obalu z berýlia veľmi znížiť. Teda u U 235 na 16 kg a P 239 na 5,5 kg, čo sa dalo ešte znížiť zhutnením. Síce tým klesne výbušná sila, ale je zachovaný rádioaktívny smrtiaci účinok. Pre zaujímavosť, dnes sú vedomosti o tom, že pri najväčšom stlačení plutónia, je kritické množstvo okolo 100gramov. Toto v USA nevedeli, ale po vojne sa dostali cez zajatých špecialistov aj k týmto informáciám. Potvrdil to aj po vojne istý anglický agent, ktorý napísal, že Nemci použili inteligentnejšie a jednoduchšie riešenie na atómovú bombu, čoho sa spojenci zľakli. V USA u v roku 1958 vyskúšali bombu s len 1/1000 účinku hirošimskej bomby, čo by zodpovedalo výbušnej sile 100 gramovej plutóniovej bomby. Rusi na začiatku roku 1948 odpálili blízko Kaspického mora nukleárnu bombu, ktorá mala nálož 150 gramov. Oficiálne ale Rusi vyskúšali atómovú bombu až v roku 1949. Rusi ale získali tiež nemeckých odborníkov, takže nie je sa čomu čudovať.
Takže všetko ukazuje, že Nemci mohli narobiť ešte veľa zla, ale skoro prehratá vojna a stav Hitlera, tomu zabránili. Hitler nie je, ale máme dnes iných, čo nastúpili jeho cestou a su nebezpeční. USA a Izrael. Rusi tiež a hlavne tým, že budú s NATO zatlačení do kúta a nebudú mať inú možnosť. Ale nielen to, existujú teda aj malé, prenosné atómové nálože. A nie je ich málo. Tieto ešte môžu tiež zamiešať karty, keď niekde vybuchnú. Ako vlastná provokácia, ako 11. september...
HN 1308
(Tento článok mi uverejnili na internetových stránkach MATRIX 2001)
