Má človek nejaké poslanie v živote? Žijeme tu pre niečo, napríklad aby sme niečo splnili, urobili? Keď hej, vyplýva z toho, že máme aj svoj osud, ktorý je spojený s týmto poslaním? Samozrejme, ani ja neviem zodpovedať túto otázku, alebo sa jasne vyjadriť k tejto problematike. Čo ale chcem uviesť je jedna zaujímavá skutočná príhoda, ktorú autor Pierre Bellamare uviedol vo svojej knihe s nemeckým názvom: Der Mann, der nicht zu hangen war. Nedám sem preklad, ale skúsim tu opísať o čo sa jedná s dodržaním faktov.
Pred druhou svetovou vojnou sa jeden mladý muž, ktorý sa predstavil ako Avner Carmi, chcel dostať v Ríme do zámku, kde bola vystavená zbierka Viktora Emanuela. Bolo mu vysvetlené že zbierka bola zhabaná a nie je možné si ju preto pozrieť a to ani napriek tomu, že Carmin chcel vidieť len jeden kus zo zbierky a to bolo piano . Jeho starý otec bol pianista, Rus, ktorý považoval za šťastie, keď si na spomínanom piane mohol zahrať a často mu spomínal, že to piano je zázračné dielo, práca Marchisia, jedného z najznámejších staviteľov klavírov a piano vyzdobil známy výtvarník Ferri. Darmo vysvetľoval Carmi , že aj on je výrobcom klavírov a chcel by si klavír pozrieť a urobiť si poznámky. Nedosiahol svoje a ako Žid vo fašistickom Taliansku si nemohol dovoliť podnikať nejaké kroky, či podávať žiadosti, aby mu bolo umožnené sa dostať k predmetu jeho záujmu.
Keď vypukla vojna, žil Carmi už v Londýne. Tam sa prihlásil ako dobrovoľník do armády a tak sa ako vojak ocitol v Afrike. Po porážke Rommela v januári 1943 bol Carmi, ako obyčajný vojak vyčlenený k jednotke, ktorá zbierala ukoristený materiál po Nemcoch. V púšti medzi výzbrojou, tankami a inými vecami našli aj akýsi zvláštny predmet. Jeden vojak do tej veci kopol a ozval sa akýsi zvuk, čo Carmiho zarazil. Započúval sa a zistil že to bolo piano - krídlo. Jeho formu sa skoro nedalo rozoznať, bol totiž obalený v sadre a bol plný piesku. Piano v púšti, divné, ale bolo tam. Carmimu bolo skoro do plaču, veď piano slúžilo naposledy ako bolo vidieť za barový stôl. Bolo na ňom vidieť stopy po pohároch. Ostatní vojaci ho chceli v zmysle rozkazov spáliť , ako všetko čo nebolo potrebné a použiteľné. Ale pre Carmiho to bolo stále ešte piano a tak požiadal nadriadeného, či by ho ako výrobca klavírov nemohol opraviť. Keď vysvetlil, že by piano mohli potom dať hudobníkom armády, aby im na tom hrali, nadriadený mávol rukou. A tak po večeroch trávil Carmi čas pri oprave piana. Zistil, že aj napriek sadre, ktorá sa nedala nijako odstrániť, bol zvuk celkom dobrý a tak sadru očistil, sprevádzkoval piano, sadol si na benzínový kanister a hrával v púšti. Neskôr ho odovzdal hudobníkom, ktorí koncertovali na bojiskách Európy spojeneckým vojakom. V roku 1945 sa s hudobníkmi stretne znovu v Londýne a tak zistil, že ich klavír sprevádzal ešte aj v Tel Avive. V roku 1949 boli títo hudobníci znovu v Tel Avive a mali tam tri koncerty. To hovoril Carmimu, ktorý sa tiež usadil v Tel Avive, jeden majiteľ reštaurácie, kde hudobníci hrali. Hneď aj dodal, že hudobníci tam zanechali svoje piano, lebo loďou, ktorou odchádzali už nebolo preň miesto.
Carmi ešte od neho zistil, že piano predali nejakému Francúzovi, roľníkovi, ktorý si chcel z neho urobiť včelín, teda z dreva piana. Riadený svojim inštinktom sa dal Carmi na hľadanie toho roľníka. Našiel ho, bol to ale prisťahovalec z Alžírska, ktorý už piano nemal, lebo ho predal ďalej jednému, čo ho chcel použiť ako liaheň na kurence, lebo mal chov sliepok. Ešte sa dozvedel, že piano predal Alžírčan pred mesiacom. Carmi našiel aj jeho, ale piano bolo ďalej predane mäsiarovi, lebo ako liaheň sa nedal použiť. Mäsiar mal v pláne urobiť z piana nejaký chladiaci box. Mäsiar, ktorého Carmi tiež našiel nadával, že pre tú sadru sa mu nepodarilo z piana nič použiteľné urobiť a tak piano vyhodil na smetisko. Carmi bežal na smetisko. Tam ale už ležal len zbytok piana. Všetky vnútornosti zničene , vytiahnuté, pedále zmizli, vlastne zostala len zasadrovaná krabica. Deti dokonca otrhali aj slonovinové platničky z klávesníc. Piano bolo definitívne zničené. Teraz to už vzdal aj Carmi. Opraviť piano, by sa už neoplatilo.
Vo svojej dielni v Tel Avive rozmýšľal ešte nad tragickým osudom piana, keď sa objavil u neho muž, čo ťahal káru, na ktorej ležalo naše zničené piano. Neuveriteľné, ale bolo na káre a žiadal Carmiho, aby ho opravil pre jeho dcéru, lebo doviesť nové piano z Európy by bolo drahšie. Carmi nechcel veriť, ale muž mu dal zálohu na prácu a tak len zdvihol plecia. Tým to ale nekončilo. Muž prišiel nazad s tým, že si to rozmyslel a chcel naspäť peniaze. Carmi sa ale už medzitým pripravil duševne na to, že to piano zrekonštruuje a preto začal muža presviedčať, nech nechá piano opraviť. Muž ale trval na svojom a buchol päsťou na sadru piana, aby zdôraznil svoju požiadavku o vrátenie zálohy. Úderom pästi na sadru sa odlúpil kus sadry, ktorá už medzitým veľa zažila a bola miestami popraskaná. Carmi pozeral na drevo, čo sa objavilo po odpadnutí sadry a zbadal tam malý reliéf, na ktorom bolo rozoznať hlavu a telo malého anjela. Nechcel veriť svojim očiam, ale hneď vrátil mužovi peniaze.
Toto bolo to kráľovské piano, o ktorom mu starý otec rozprával, že je akoby z krištáľu a od ktorého sa dá veľa naučiť. To ktoré chcel pred vojnou vidieť v Ríme. Piano, ktoré bolo okolo roku 1800 urobene v Turíne. Roky neskôr ho mestská rada so Sieny darovala kráľovi Umbertovi I. Jediné zostava záhadou, ako sa piano dostalo do lybijskej púšte. Možno ho chcel niekto zachrániť a dal na neho sadru. Ktovie?
Carmi začal horúčkovite pracovať ,čo ho stálo tisíce hodín. Zvlášť musel rekonštruovať celý mechanizmus a k tomu mu pomohli podklady z roku 1800. Konečne v roku 1953 mohol vystaviť klavír v USA a onedlho sa objavili prvé platne s nahrávkami na tomto piane. Čistota tónov je neuveriteľná, tak, ako mu to opisoval jeho starý otec, ktorý hral na stovkách pián, ale do tohto sa zaľúbil.
Toľko k tomu príbehu. Nevyzerá to celé, to neuveriteľné množstvo náhod, že ten Carmi mal skutočne jednu úlohu na svete? Zachrániť tú kultúrnu pamiatku, piano, ktoré by bez neho skončilo v ohni na púšti. Kto vie?