Keď som napísal tento nadpis, napadol ma k tomu aj tento vtip:
Na medzinárodnej konferencii na nejakú vedeckú tému posadili vedľa Nemca nejakého černocha.
Po jedle sa otočí Nemec na černocha a pýta sa : „HAM,HAM GUT?“ Černoch prikývol.
Po dobrom víne sa zase pýta nemec černocha: GLU,GLU GUT? Černoch prikývol.
Potom zavolali k pultu nejakého významného vedca, aby predniesol svoj referát. Černoch sa postavil a išiel k pultu. Bezchybne nemecky predniesol referát a vrátil sa na svoje miesto.
Pozrel na Nemca a opýtal sa: BLA,BLA GUT?
Ale nie to som chcel písať, len nejaké bla, bla, bla. Hrá mi tu pesnička : „Pane prezidente“, Jaromír Nohavica sa sťažuje a tak ma napadajú všelijaké veci. “Pane prezidente ja chci jen kousek štěstí, pro co jineho sme přeci zvonili klíčema na naměstí“. No rád by som vedel, či to veľa ľudí neoľutovalo. Keby tak skutočne úprimne povedali to, čo cítia, čo si myslia. Na jednej strane sú tu nepomerné rozdiely, tie obchodné centrá, tie nové autá, tie možnosti cestovať a ešte ďalej. Na druhej strane tá neistota, tá povrchnosť, to klamstvo, ten nezáujem, rozpad rodín. Niekde som čítal, že na Slovensku je za posledný rok toľko rozvodov, ako nikdy predtým. Čím to bude? Žeby muži boli horší, alebo ženy? Alebo sú obaja ekonomicky nezávislejší a preto už ženy nepotrebujú istotu v rodine? Alebo je ekonomická neistota a naháňanie dôvodom k tomu, že sa dvaja ľudia rýchlo jeden druhému odcudzia? Alebo je to tým, že z ekonomických dôvodov odsúvajú narodenie detí a tým nevzniká rodina, aká má tradíciu. Nechcem tým povedať, že by ekonomicky mohli byť na tom horšie, ako mladí manželia pred rokmi, ale vtedy nebolo toľko cieľov, čo dnes ešte obaja chcú dosiahnuť pred deťmi. Dovolenky, pekný byt, pekné auto, užiť si. Kým sa toto z časti splní, je už manželstvo na rozpad.
Darmo, dnes je iný život. Iný, ale lepší? Neviem. Ja som si niekedy uvedomil, že len naháňanie za peniazmi nie je všetko. Bez peňazí je ale tiež všetko nič. A nájsť ten správny stred, ten kompromis medzi tým, čo ti dnes všade ponúkajú a tá trocha, čo skutočne k životu potrebuješ, to je také, než to spoznáš, máš toľko dlžôb, že ti nezostává nič, len sa hnať za peniazmi. Je to skutočný beh, keď sa všetko vedľa mihá a ty pozeráš len na cieľ. Nie cieľ, už cesta k nemu by mala byť zaujímavá. Pri takom tempe behu nevnímaš nič naľavo, nič napravo, koncentruješ sa na to vydržať až do cieľa. Keď raz k tomu cieľu prídeš, zistíš, že si starší a to, čo ti bokom prešlo bez povšimnutia, už sa nevráti. Ani tie roky, ani tie možnosti. Keď budeš v tom cieli úprimný sám k sebe, tak si povieš, že si somár, veď ten cieľ ťa až tak nezaujímal, nejako ti ho niekto nahovoril. Zostane len mávnuť rukou. Kto vie žiť a vie o skutočných hodnotách života, vie žiť aj s menej peniazmi, ale v kruhu rodiny. Veľa peňazí nikoho ešte nenaučilo lepšie žiť a ani nevytvára ten správny rodinný kruh.
Spomínam si, že som raz ako malý chlapec čítal jednu starú knižku. Bola ešte z prvej republiky. Názov už neviem, ale na prvej dvojstránke bol krásny obrázok. Námorný kapitán v bielej uniforme, biele vlasy a tiež biela brada stál na kapitánskom mostíku. Okolo modré rozbúrené more a nad ním ešte modrejšie a hrozivejšie oblaky. Kniha mala asi viac príbehov, vtedy sa písalo väčšinou zo života ale na ostatné si nespomínam. Tento hovoril asi toto:
Dvaja kamaráti, čo vyrastali spolu a neskôr aj študovali, mali jedno dievča, ktoré obaja milovali, ale všetko bolo ešte otvorené. Potom bolo povstanie v Prahe, kde sa zúčastnili aj študenti. Počítam, že to mohlo byť v roku 1848. Jeden z tých dvoch išiel z Prahy pre pomoc do okolia. Podarilo sa mu pozbierať dobrovoľníkov a išli do Prahy. Po ceste akoby naschvál, alebo ako to len v živote býva, stretol tohto priateľa, ktorý išiel z Prahy. Povedal, že ide pre ďalšie posily a aby sa ponáhľali do Prahy. Lenže pravda to nebola. On už utekal z Prahy, lebo povstanie bolo potlačené. Keď títo prišli do Prahy, boli hneď zajatí a samozrejme už nebola pre tohto kamaráta možnosť sa stretnúť s tým, čo ho zradil.
Roky neskôr. Niekde v prístave, asi v Istanbule, stála v prístave loď pripravená na odplávanie do Terstu. Kapitán už stál na mostíku, pasažieri už boli nastúpení a išli vytiahnuť mostík, keď bežal k lodi ešte jeden človek. Stihol nastúpiť a loď vyrazila.
Tento posledný cestujúci sa ohlásil u kapitána. Keď ho kapitán prijal, všimol si, že ten človek je v čiernom. Hneď sa pýtal kapitána, kedy doplávajú do Terstu. Kapitán povedal, že podľa plánu asi v nedeľu doobeda. Ten človek sklesol a povedal, že to teda nestihne.
Podal kapitánovi telegram, kde bolo úmrtné oznámenie s tým, že pohreb bude v sobotu poobede. „Moja manželka“, povedal na vysvetlenie. Kapitán si pozrel telegram, podal mu ho naspäť a povedal: „stihnete ten pohreb“ a otočil sa. Chlap sa poďakoval a odišiel. Kapitán zostal na mostíku a loď plnou rýchlosťou plávala k svojmu cieľu. Po ceste sa veľmi zhoršilo počasie, loď bojovala s veľkými vlnami. Cestujúci sa pýtal nejakého námorníka, či to môžu stihnúť do soboty poobede. Námorník sa zasmial, že nikdy v živote a ešte k tomu v takom počasí. Cestujúci sa zarazil a vysvetlil, že mu to kapitán sľúbil. Námorník sa na neho pozrel a povedal, že keď to povedal kapitán, tak potom to stihnú. A loď skutočne plávala koľko to len išlo a kapitán ani neschádzal z mostíka za cele tie dni a noci. Ani keď ho dôstojník požiadal, aby si odpočinul, že to sa nedá vydržať. Vydržal, loď prišla tak, že cestujúci ešte stihol na pohreb. Ako utekal z lode, dôstojník pri mostíku mu podal list od kapitána, ale muž ho v rýchlosti len zastrčil do kabáta. Po pohrebe si spomenul na list. Otvoril ho a čítal. Kapitán na lodi bol ten zradený priateľ z detstva a v telegrame si prečítal jeho meno. Kapitán písal taktiež, že sa rokmi dozvedel, že tento si zobral za manželku tú ich spoločnú lásku, ktorá teda teraz zomrela. Nie pre neho sa ponáhľal s loďou, ale pre tú mŕtvu. Chlap sa vybral naspäť k lodi, aby sa poďakoval bývalému priateľovi a možno aby niečo vysvetlil. Keď prišiel k lodi a pýtal sa ku kapitánovi, námorník mu povedal, že kapitán práve zomrel.
Veľmi pekný príbeh. Také niečo, čo ako vidieť zostane v človeku celý život.Človek sa môže spýtať bol to osud, alebo to bolo zúčtovanie, aké vie pripraviť život? Ja neviem. Ale sú aj v živote, krátke okamžiky, krátke chvíle, ktoré zostanú na celý život, rovnako ako to môže byť, len jeden krátky príbeh z knižky, na ktorý sa nezabúda. Jedno je ale isté, tie najkrajšie a nezabudnuteľné príbehy píše sám život.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
