Veľa spomínam a mám na to veľa času. Dnes mi napadlo niečo, čo ma zaujalo. Spomenul som si, ako sme sa na konci školského roku, keď sme dostavali vysvedčenie opytovali jeden druhého, aké sme mali známky. Boli takí medzi nami, čo sa vychvaľovali, boli takí, čo povedali bez akýchkoľvek emócii, koľko bolo dvojak, trojok a boli takí, čo nepovedali nič. Akurát škoda, že som nebol na konci roku v deviatej triede so spolužiakmi, lebo som bol na spartakiáde. Tak sme sa nejako rozišli bez rozlúčenia.
Zaujímavejšie to bolo pri maturite, kde sme to brali už trochu inač, ale koniec - koncom každý sme už mali nejakú predstavu o tých druhých a vedeli sme, čo sa dá asi očakávať. Neviem si spomenúť, že by sme sa na konci maturít ešte zišli a rozlúčili sa. Rozišli sme sa do života. Spomínam si, že by som chcel povedať po maturite spolužiačke, čo mi v prvom ročníku vylepila zaucho v domnienke, že som jej niečo asi zle robil, že bol to niekto z vedľa stojacich spolužiakov a nie ja. Nerozprával som sa s ňou viac od tej facky, ani slovo, ani dodnes.
Z vysokej sme nemali ani spoločnú fotografiu, než sme dostali do rúk diplomy, odkladali sme to, a keď už sme tie diplomy mali, boli sme už všetci múdri inžinieri, už sme mali každý inú predstavu a takú jednoduchú záležitosť ako postaviť sa pred fotoaparát sme už nezvládli.
Čo som s tým úvodom chcel povedať? Len toľko, že to bolo dávno. Ale aby bolo jasné, ubehlo to veľmi rýchlo. Veľa veci vidím jasne, ako by sa to stalo dnes. Ale nie to chcem písať. Myšlienka, čo mi napadla spočívala v inom. Voľakedy, ako deti, či mládež nás vyhodnocovali učitelia, či profesori. Dali nám známky podľa našich úspechov, či neúspechov, či snahy. Povedal by som že viac menej objektívne. Mali sme v rukách vysvedčenia, kde boli známky a ktorými sme sa mohli porovnať, jednoducho to bolo niečo čo bolo porovnateľné.
To bolo v škole, ale potom prišla škola života. No a to čo mi napadlo bolo, ako sme obstali v škole života. Tu už nemáme nikoho, kto by nám dal známky, nie je nič, čo by bolo porovnateľné. Už máme svoje roky, niektorí sa na tom uškrnú, niektorí, ktorí už tunajšiu púť ukončili sa zasmejú z druhej strany. Čo tam po rokoch, to je všetko relatívne. Niekto ešte žije, ale už vlastne dávno umrel, len čaká na svoj pohreb a iný sa cíti ešte plný elánu a má pred sebou množstvo plánov.
Tak ako by to bolo s tým porovnaním života? Čo sa bude započítavať a čo odpočítavať? Budeme úprimnými, keď nebudeme posudzovať sami seba ale to budeme predkladať iným, aby to porovnali? Ako si žijeme, čo sme dosiahli s čím sme spokojní, či nespokojní vieme sami najlepšie. Máme vlastne záujem sa s niekým porovnať? Povedzme medzi spolužiakmi, čo sme sa poznali zo školy? Má to význam? Len preto, že by sa niektorí chceli vychváliť, aby sa vytiahli nad druhými? Aby mali pocit spokojnosti, lebo im ten pocit v živote chýba? Alebo aby deprimovali druhých, ktorí neboli takí snaživí, alebo nemali toľko šťastia? Povedať to všeobecne, robil som, mám rodinu, deti, či už aj vnúčence? Stačí to? Je to celý život, ktorý ku sklonku vieme prezentovať?
Vlastne, potrebujeme cudzím niečo prezentovať? Vymyslieť si niečo, čo niekto chcel dosiahnuť a nedosiahol? Alebo zostať skromným a pomlčať o svojich úspechoch? Veď čo to môže koho zaujímať? Má to všetko význam, keď o nič nejde? Načo porovnávať, keď život pomaly konči? Môže sa z toho niekto poučiť, urobíme tým niekomu dobre? Chváliť sa v tomto veku miliónmi, keď už veľmi dobre vieme, že si nezoberieme nič so sebou? Pochváliť sa domami, čo nechávame našim deťom, ktoré si ich aj tak nebudú vážiť? Mám dojem, že to je všetko o ničom. Nejako v tom zmysle, ako aj celý život. Asi bude najdôležitejšie, aby si bol každý spokojný, tak ako je a s tým čo dosiahol, alebo nedosiahol. Veď vlastne po toľkých rokoch od školy, sme sa stali cudzími. Čo budeš vešať na nos niekomu, s kým si bol na štyri roky spolužiakom a to už pred viac ako 40-timi rokmi? Pamätá si ťa ešte vlastne? Alebo má vôbec chuť sa po toľkých rokoch s tebou baviť? Nemá dosť svojich problémov s denným životom, či svojim zdravím? Otázok skutočne veľa.
Napriek tomu mám dojem, že veľa z nás by asi povedalo, že by žili inač. Že by mali celkom iné hodnoty v živote, keby mohli žiť ešte raz. Väčšina ľudí s takouto myšlienkou odchádzala z tohto sveta už od dávnej histórii. Takže zase sme ani my neboli o nič múdrejšími. Napriek tomu sme mali jedno šťastie, myslím tým naša generácia. Ale skôr by som opatrne dodal, že tí z našej generácie, ktorí už nie sú medzi nami. Nezažila sa vojna. Niežeby vojny neboli, ale vyhli sa nám. Ale môže nás to nejako uspokojovať, keď vieme, že tu zanecháme blízkych, ktorí už asi to šťastie mať nebudú? Takže sú z nás šťastnejší tí, ktorí tu nechávajú veľké majetky, spokojnú rodinu s veľa deťmi a vnukmi? Alebo má byť šťastnejší ten, čo nič nezanecháva? Za čo bude lepšia známka na imaginárnom vysvedčení zo školy života? Ako bude na tom ten, čo bol lepším a všetci ho využívali? Alebo ten, čo bol bezcharakterným a úspešným? Ten, čo niečo priniesol pre spoločnosť, alebo ten, čo z nej dokázal dobre žiť? Mali by tam byť známky za chovanie, za charakter, za dobrotu, za ..... .....? Neviem .
Viem len toľko, že vysvedčenia zo škôl nám slúžili pre budúcnosť a ako nám bolo hovorené, neučíme sa pre známky, ale pre život. Preto je otázka, načo by nám bolo nejaké vysvedčenie zo života. Mám dojem, že na niečo by bolo dobré, ale na druhej strane je mi jasné, že nám do toho vysvedčenia nikto známky písať nebude okrem nás samých. Ale rozprávať môžeme čo chceme, či čo by sme chceli. Či to bude niekoho zaujímať, je zase o inom.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
