Zobudil som sa a nevedel sa rýchlo zorientovať, čo ma zobudilo. Automaticky som sa natiahol a zobral z nočného stolíka revolver. Započúval som sa, ale bolo ticho. Ticho a tma. Nič som nepočul, ale niečo ma zobudilo. Som tu sám v dome, takže som bol opatrný a preto si hovorím, treba chvíľu počkať čo to bolo. Aby som vysvetlil, dom máme tak trochu bokom. Aspoň tak by to povedal niekto, kto býva medzi ľuďmi. Za domom začína les, aby som to spresnil, les by nazval niekto, kto je zvyknutý takto označovať, keď rastú stromy pohromade. Tu sa to volá džungľa. Taká skutočná aj so zvieratami, hadmi a všetkým, čo k tomu patrí. Je to síce národný park, ale tu treba urobiť rozdiel medzi takým národným parkom ako sú Tatry a týmto čo sa vola Pico Bonito.
Hej, aj tu sú kopce, z domu vidím na vrch najvyššieho a s ďalekohľadom, skoro rozoznám jednotlivé stromy na vrchole, ale to klame. Cesta hore, samozrejme s presekávaním si cesty s mačetou, to sú štyri dni tvrdej práce a spanie len po stojačky, lebo nie je možnosť ináč. Čo je ale pozitívne, naspäť to trvá už len tri dni.
Ale v žiadnom prípade to nebola myšlienka ani na džungľu, ani na more, ktoré je pred nami vidieť, čo ma zobudilo. Niečo to bolo, ale čo? Pokiaľ neviem, o čo ide, hovorím si, nezažnem svetlo. Ja to tu poznám potme v byte dobre, pokiaľ by to mal byť niekto cudzí, nechcem sa pripraviť o výhodu. Ale nič sa nedeje. Ticho, tma. Odložil som revolver a uvoľnil sa. Pomaly som znovu začal zaspávať .Vtedy to prišlo. Hneď mi bolo jasne čo to je a v tom momente sa mi vynorila spomienka na podobnú situáciu z pred niekoľkých rokov, ktorá bola veľmi napínavá.
Bývali sme v tomto dome pomerne krátko, manželka, skoro dospelá dcéra, dva veľké pekne psy. Jedna bola doberman (doberfrau, ako sme o nej hovorili my, lebo to bola sučka) a jedna krásna, čierna, belgická ovčiačka (jasné, že tiež sučka). Hej, no a ja tiež. Bývali sme tu, ale nemali sme elektriku a hoci sme mali generátor, väčšinou sme boli bez elektriky a v noci vždy. To je dôležité, lebo táto kulisa v pozadí, túto príhodu robila ešte viac dramatickou.
Raz po polnoci sa niekto z nás zobudil na zvláštny zápach. Ten zápach bol taký silný a tak zvláštny, že nebolo divu, že sme sa naň zobudili. Išiel som k oknu a nebolo pochýb, ten zápach prichádzal jednoznačne z vonku. Ale psy boli ticho, že by sa im niečo stalo? Manželka tiež chodila po byte a zobudila dcéru. Začali sme nahlas uvažovať, čo to je? Že by nás chcel niekto otráviť, alebo aspoň vyhnať von z domu a prepadnúť? Manželka, ako chemička mi tiež nevedela o tom zápachu nič povedať, čo bolo samozrejmé.
V tom mi to došlo. Asi nejaké nešťastie na blízkom letisku, čo je pod nami, smerom k moru. Je to síce aj civilné letisko, ale viac je tam vojenských lietadiel a vojakov, ako civilných pracovníkov a turistov. Nešťastie som už jasne videl, nejaké bomby s bojovými otravnými látkami explodovali a to bude ten plyn. Zhodne sme konštatovali, že to by mohlo byť niečo také (samozrejme, že máme v tomto smere veľké skúsenosti).
Manželka zapálila sviečku, aby sme mohli sledovať ako to je s kyslíkom. Sviečka, potom viaceré svietili bez problémov. Tak sme si zhlboka vydýchli, zatiaľ je teda dobré. Že bojové plyny sú ťažšie ako vzduch, toľko sme vedeli ešte zo školy. Teda nasledujúca myšlienka, čo je ale s tými všetkými chudákmi, čo žijú tam dole na rovine. My sme jediní, čo žijeme na kopci. Výsledok úvahy? Jasné, tí všetci sú už dávno mŕtvi. Ale ako si to overiť. Nápad tu bol, keď sú všetci v meste mŕtvi, tak nebude vysielať ani rádio nič. Zapli sme tranzistor, hľadali ale ani jedna stanica nevysielala. Počúvali sme, či je počuť dole nejaké zvuky, auta alebo niečo. Nič. Ale to už mohli byť tak dve hodiny nad ránom. Takže o tých dole sa starať nemusíme, (nad čím som ani neuvažoval), musíme sa starať o seba.
Hneď nás napadla ešte iná vec. Keďže vysielače sú v meste a to je trochu ďalej od letiska, proti vetru, pravdepodobne sa teda to veľké nešťastie muselo stať v meste, kde je prístav. Kto vie, čo všetko lode vozia a čo tajne v noci vykladajú. A keďže my sme po vetre, tak ten plyn došiel až sem, a už sme na rade aj my. No tak ľahko sa nedáme. Máme tú výhodu, že terén, teda aj náš pozemok strmo stúpa a to je ta naša šanca. Utiecť čím najvyššie. Dnes tam je cesta, dá sa sadnúť do auta a vyviesť sa o sto metrov vyššie, dnes. Vtedy nie. Jak na to.
Medzitým sa situácia rapídne zhoršovala a objavili sa konečne aj naše psy. Aj oni boli nepokojné a jednoznačne sa im ten zápach nepozdával. Z toho sme vyvodzovali, že je skutočne načase niečo vymyslieť, keď už aj tie naše chudinky psiny hľadajú pomoc u nás. Určite chceli niekde odbehnúť, ale nedalo im to a vrátili sa k nám. Buď v presvedčení, že im pomôžeme a že ich zachránime, alebo umrieme spoločne, ako sa to patrí. Takže rýchlo niečo vymyslieť, lebo od kedy prišli psy sa zápach zväčšil. Teda aj psy cítili, že je najvyšší čas na nejakú záchranu.
A záchrana tu bola. Spomenuli sme si na potápačskú výzbroj našej dcéry. Vzduchová fľaša bola plná. To je to riešenie. Pripravili sme fľašu, regulátor a boli sme rozhodnutí vyraziť. Medzi tým, sme ale zistili, že psy zase zmizli a aj zápach bol citeľnejšie slabší. Tak sme zase uvažovali. Keďže psy odbehli, asi sa situácia zlepšila (mohli byť aj mŕtve). Spoľahnime sa teda na náš nos, ktorý jednoznačne posudzoval zlepšenie. Zatiaľ sme si zrekapitulovali náš postup. Ja si zoberiem fľašu na chrbát, manželka z jednej strany, dcéra z druhej. Náustok pôjde z jednej strany od jedného k druhému, keď niekomu nebude stačiť vzduch, musíme skúšať ako nájsť spôsob nechať ho viac nadýchať. Pripravení s baterkami, zbraňami, už len vyraziť.
Ale čas utekal. Znovu prišli psy a zase sa aj zápach zväčšil. Je to teda jasné, psy odbehnú keď je situácia lepšia, ale ako náhle hrozí väčšie nebezpecenstvo z vyššej koncentrácie bojových látok, tak prídu za nami, aby sme ich zachránili. Tak znovu príprava na odchod. V poslednej chvíli sme počuli, že niekde dole ide auto. To nám dalo novú nádej a posilnilo v tom, že môžeme ešte počkať. Takto, so zmenami, lepšie, horšie a naopak, to trvalo až kým sa nezačalo rozvidnievať. Potom sme už začuli zvuky, z čoho jednoznačne vyplynulo, že asi tí všetci mŕtvi dole sa prebrali k životu. O chvíľu, keď som počul že najbližší susedia už nespia, tak som sa tak nenápadne, vybral po ceste dole na výzvedy.
Pred najbližším domom som videl ženu. Slušne som pozdravil a pozeral či nie je na nej vidieť niečo divné. Nie, bola kľudná a začala sa so mnou rozprávať. Stále som ale uvažoval, čo to bolo, ten zápach, pred ktorým sme si skoro museli zachraňovať život? Veľmi nenápadne som sa pýtal, či aj oni cítili ten zápach. Hej a veľmi. Tým to pre ňu končilo, nie pre mňa. Znovu k tomu zápachu. A tu pribehli za mnou aj naše psy, ktoré sa zase niekde potulovali. Žena sa začala smiať, chytila si nos a rýchlo mi vysvetlila, že naše psy asi mali v noci niekde potýčku s tchorom. Tak som sa usmial nad tou príhodou, ktorú mi pripomenul ten zápach, čo ma zobudil zo spánku, otočil sa a spal ďalej..
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
