Dnes je nedeľa ráno, budík nezvoní, tichučko, ani hudba nehrá, tak to si ešte podriemem. Noc aj tak nebola najlepšia. Nejako som sa prehadzoval, aj poprechádzať som sa bol. Napil som sa vody a znovu som si ľahol. No teraz si ešte poležím, ani ma nenapadne vstávať, kým nebudú raňajky. Včera bol dobrý obed, ale raňajky, to bude ako každý deň. Keby aspoň v nedeľu bolo niečo iné.
Tak fajn, ležať vydržím a tých raňajok sa tiež dočkám. Ako som zistil aj dnes bude dobrý obed, tak deň je zachránený. Ešte sa tak spolu poprechádzať, vyjsť si do prírody, na slniečko. Pozrieť, čo je na okolí nového. Áno, presne tak. To je život ako mám rád. Sem-tam je aj krach, ale to mi je ako jasné, že na vine som ja, takže to radšej prejdem mlčaním. Vtedy je lepšie byť ticho. To sú tie skúsenosti zo spoločnej domácnosti.
Ale aj tak si sťažovať nemôžem. Postarané o mňa je, aj keď by som si to občas vedel aj lepšie predstaviť. No dobre, priznávam, že som držaný trochu nakrátko, ale to už tak v domácnostiach chodí. Ten, kto má hlavné slovo, rozhoduje. A väčšinou tak, ako mu to vyhovuje. Počítam, že by mi nepomohlo sa ísť sťažovať, hoci aj na lampáreň. Teraz už je neskoro, možno by som si bol od začiatku vymohol lepšie postavenie, ale nejako sa to tak zabehlo, ako je. Mám čo potrebujem, nemusím nič závidieť, tak čo.
No tuším už počujem nejaký pohyb, žeby sa už vstavalo? Tak to potom idem na tie raňajky. Trochu sa nechať pohladkať, tak ako som si to myslel. Možno aj učesať, veď mám takú dlhú srsť a nemusím si to robiť sám, tak čo ešte chcem. Taký dobrý je môj psí život.
