Dúfam, že tu neurobím veľa gramatických chýb, aby som pri tomto, čo má byť malý príbeh o našej profesorke slovenčiny, jej týmto ešte nechtiac neurobil hanbu. Mojim ospravedlnením by snáď mohlo byť to, že už je to pár rokov, čo som opustil školské lavice a už bude 25 rokov, čo som odišiel z bývalého Československa.
Začínal posledný rok na strednej škole. Teda maturitný rok, so všetkým, čo má byť. Na začiatku roku nám triedny pán profesor priviedol predstaviť našu novú slovenčinárku. Bolo to veľmi príjemné prekvapenie. S triednym prišla do triedy veľmi pekná, mladá žena. O pár rokov staršia ako my a toto bolo jej prvé miesto po univerzite. Aj keď si dnes viem predstaviť, ako to mohla silne prežívať, navonok bola pokojná, usmievavá. Chtiac - nechtiac som musel priznať, že s takou príjemnou pani profesorkou snáď nebude až také hrozné sa pripravovať na maturitu aj zo slovenčiny.
Na školu prišla zároveň s ňou aj druhá začínajúca profesorka, ale tá mala chémiu, teda učila len v prvom ročníku. Tieto dve mladé profesorky sa spolu priatelili a ako som za chvíľu zistil, boli obidve ubytované v tom istom objekte, kde sme mali aj my náš internát. Myslím tým chlapci. Ale budova bola veľká s veľa poschodiami a náš internát bolo vlastne len jedno podlažie, to najvyššie. Nie, internát tu nehrá žiadnu rolu, to ma len spomienky priviedli naspäť. Samozrejme, že slovenčinárka učila aj v iných triedach a ročníkoch, tak nás z videnia poznala veľa, ale nie podľa mena. To je samozrejmé.
Ako som spomenul, za chvíľu som zistil, že obe profesorky bývajú tam, kde my a tak sa stávalo, že sme od autobusu k budove, čo bol ešte kus cesty išli spolu, alebo ešte aj iní spolužiaci. Rozprávali sme sa, ako to bolo zvykom, o škole, o meste, o štúdiu a podobné záležitosti. Pani profesorka, aj keď sa vtedy hovorilo súdružka, bola skutočne veľmi príjemná osoba a aj jej vyučovanie sa tiež nieslo v príjemnom duchu. Dokázala zaujať a priviesť nás k tomu, aby sme sa so slovenčinou priebežne zaoberali, teda nenechali všetko na posledný mesiac pred maturitou. Aj keď si teda pani profesorka na mňa nespomenie, možno by si tiež spomenula na túto príhodu z jej začiatkov na našej škole.
Bolo už po peknej jeseni a ako som spomínal často sa mi stalo, že som odprevádzal spoločnou cestou pani profesorku na internát od autobusu. Takže už vedela, v ktorej triede som a už sme boli akosi známi. Sedel som v triede a čítal som noviny. To je moja veľmi dobrá spomienka na strednú školu, že sme denne do triedy dostavali noviny, čo sa mi zdalo fantastické. Najhlavnejšia téma v ten deň bolo výročie VOSR a oslavy v Moskve. To sa jednoducho v novinách prehliadnuť nedalo, ale taká bola doba. Ale v novinách boli aj iné veci, takže sa dali čítať.
Zazvonilo a do triedy vstúpila slovenčinárka, lebo ako z toho vyplýva, nasledovala slovenčina. Pani profesorka si zložila veci a začala. Dnes budeme písať slohovú prácu na tému VOSR. Som si istý, že by vedela vybrať tisíce iných, zaujímavých tém, ale... Začali sa rozdávať papiere. Keďže som si pred chvíľou strčil do lavice noviny, v ktorých bolo x článkov presne na túto tému, tak som ich ešte nenapadne vybral a jeden článok vytrhol. Samozrejme bez veľkého uvažovania a výberu.
Začalo sa písať. Ako to vždy pri písaní býva, najhorší je začiatok. Keď sa už začne, potom to už ide. Len začať. Aby som si to zjednodušil a začal dostatočne dôstojne, ako sa na takúto tému patrilo, tak som hneď na začiatku opísal doslovne kvetnaté reči, čo boli v článku z novín. Aby to nebolo také nápadné, že niekde pozerám, dal som si článok pod ruku a opisoval. Samozrejme, že som veľa neodpísal, nebolo treba, ale začiatok som mal a to bolo dôležité. Hodina prešla, zozbierali sa práce a vec bola zabudnutá. Ono to vždy chvíľu trvá, než sa opraví toľko prác, lebo sa písalo zároveň aj v iných triedach. Takže, zase sa stalo, že nám to vyšlo s pani profesorkou ísť od autobusu do internátu spolu.
Raz, znovu začala hodina slovenčiny a pani profesorka prišla s opravenými prácami. Hovorila o priemere, o chybách a jednoducho o veciach, na ktoré nás chcela upozorniť. Potom dala rozniesť úlohy. S jednou úlohou zostala v ruke a začala asi takto.
„Máme tu v triede jedného experta, ktorý stihol odpisovať z článku z novín. A bol dokonca ešte taký drzý, že článok nechal založený vo svojej práci. Ktorý je to ...?“ a povedala moje meno. Postavil som sa v lavici za hurónskeho rehotu ostatných spolužiakov. Musel som byť červený ako najkrajšia ružička. Nie preto, že by sa mi spolužiaci smiali, ale hanbil som sa pred pani profesorkou. Hanba a ani som sa nechcel na ňu pozrieť. Potom som zdvihol oči a videl som pred sebou druhú tvár, červenú ako ružička. Pani profesorke to bolo asi najmenej tak nepríjemné, ako mne.
Museli si to viacerí všimnúť, hoci nikto nemohol vedieť, že sa spolu cestou rozprávame. Trapas..
Našťastie, potom sa obe profesorky niekde odsťahovali a príležitosť na rozprávanie zanikla. Napriek tomu som mal rád hodiny slovenčiny, s našou mladou pani profesorkou. Ale ako som neskoršie zistil, po tej príhode moje meno nezabudla. Raz sme boli niekde hrať volejbal a prišiel za mnou kamarát z nižšieho ročníka a hovorí mi „Počúvaj, dostal si dvojku z maturitnej písomky zo slovenčiny. Slovenčinárka sa u nás pýtala, či je niekto z internátu. Tak som sa prihlásil, pýtala sa či ťa poznám a tak mi to povedala, aby som ti to oznámil. V ten deň som hral, až som sa sám sebe divil.
Ešte som sa potom stretol s pani profesorkou pri maturite a podľa toho, ako sa po mojej odpovedi na mňa usmiala, myslím, že bola spokojná a hanbu som jej neurobil. A to som pritom neodpisoval, to je jasné..
neviem
(Juraj, 30. 7. 2020 19:24)