Kto si neprepije, má. Dá sa tomu veriť ?
Kto si neprepije, má - pokiaľ mu to nikto nezoberie. Alebo neukradne, nezoštátni, nesprivatizuje. Istejšie je potom už toto. To, čo si vypiješ, ti už nikto nezoberie. Tak isto je to platné aj so zjedením. Alebo: čo zješ, akoby si našiel. Kde? Na svojej zdravotnej karte. Možno aj na kravate, pri veľkej neopatrnosti. Tu už ale neplatí, že čo si vypiješ, akoby si našiel. Po vypití sa totiž veľa zabúda.
No nejde tu o to čo sa preje a vypije. Skôr ma zaujíma, čo urobiť s tým, čo sa nestačí prejesť a prepiť. Či je dobré sporiť, alebo lepšie splácať. Či je dobré vraziť ušetrené do rúk solídnym podvodníkom, alebo nesolídnym poisťovniam. Alebo si ukladať v hotovosti do ponožky. Kto vie ?
Voľakedy som sa stretol v Nemecku s veľkou akciou. Tu bola ponúkaná možnosť investovať do dobrej veci na horšie časy. „Kúpte si malý, pravý, perzský koberec a máte istú investíciu do zlých časov.“ Samozrejme malý perzský koberec bol hodne drahý. V tom to nebolo, prečo som ho nekúpil. Ako nápad, drahý koberec, to nebolo až tak zlé. Môžeš ho mať niekde doma, najskôr na zemi. Denne sa naň dívaš a obchádzaš ho, zatiaľ čo pes nie. Nevadí, nie je to na ňom vidieť, ani na psovi ani na koberci. Aspoň na začiatku. Teraz si predstavme, že prídu tie zlé časy a koberec by mal byť tá záchrana. No pokiaľ postihnú tie zlé časy len majiteľa koberca, ešte je tu akási nádej. Majiteľ zoberie koberec pod pazuchu a pôjde hľadať niekoho, kto mu ten koberec premení na peniaze. Samozrejme, skúsi niekde v záložni, ale tam na koberce veľmi nie sú. Už len preto, že sa v nich nevyznajú a ponúknu len zlomok zo skutočnej ceny.Za takúto cenu sa neoplatil ani vyjsť s kobercom z domu a tak sa ide hľadať kupca inde. Keď si majiteľ uvedomí, že koberec by možno kúpil od neho len jeho známy, ktorý ho pozná a uverí cene koberca, tak to hneď zamietne. Pred známymi nebude ukazovať v akej je situácii. Neznámy si zase bude myslieť, že ten koberec nemá ani polovičnú cenu a tak by ho kúpil len za málo. Takže výsledok, koberec sa dá predať, ale za veľmi málo. Nezabúdajme, že ľudia sú už raz takí, že využijú zlú situáciu druhého.
Druhá možnosť zlých časov je, keď je situácia všeobecne zlá. Napríklad vojna. No vtedy už ozaj nikto nebude niečo dobre dávať, alebo meniť za koberec. Síce sa vždy nájdu špekulanti, ale tí tiež nebudú na každom rohu. Teda, perzský drahý koberec ako investíciu do zlých časov by som neodporúčal.
Zlato. Dnes kúpiť zlato je veľká otázka. Je totiž drahé. Voľakedy bolo zlato okolo 330 dolárov za uncu, dnes povedzme okolo 700-800. Síce už bola cena aj okolo 900 dolárov, pokiaľ ma pamäť neklame, ale aj menej ako 200. Cena zlata stúpa, keď hodnota peňazí klesá. Lenže čo ti pomôže, keď máš doláre, čo si draho kúpil a vidíš ako sa ti pred očami menia na bezcenne papiere. Už tie doláre boli ako investícia do budúcna, padli. Keď teraz kúpiš za ne zlato, to bude sakra drahé zlato. Ale aj to by bolo lepšie, ako stratiť doláre. Ovšem, keď padne aj zlato, strácaš druhý raz. Ešte by sa dalo nakúpiť niekde v Indii, alebo u arabov, ktorí zlato berú viac po svojom, ako podľa ceny na svetovom trhu. Ale nenechaj sa pritom oklamať s karátmi. Ono sú odstupňované kyseliny, ktorými podľa reakcie na zlato pomerne presne určíš karáty, ale skús to robiť niekde na trhu. Predavača môžeš uraziť k smrti. Samozrejme tvojej.
Ináč sa hovorí, že Rusko má také zásoby zlata, že o nich ani nehovorí, lebo keby sa tie tony, čo majú navyše objavili na trhu, cena zlata by padla na minimum. Veril by som tomu, že keby napríklad Rusi mali prísť o svoje dolárové rezervy a doláre, čo sú v Rusku, tak by na dali do predaja tajne veľa zlata, aby si straty nahradili. Keď by sa to prevalilo, cena zlata by padla, ale už by sa dostali povedzme k Euro. Takže zlato je tiež neisté, hoci mať so sebou v zlých časoch nejaký ten zlatý prsteň navyše, môže urobiť veľa dobrého. Pokiaľ si to niekto nevšimne, alebo vás nepozná a zlato vám nezoberie, alebo vás neudá, aby sa dostal na vaše poklady. Nebolo by preto v zlých dobách dobre zmeniť pôsobisko a ísť tam, kde vás nepoznajú? Určite len v prípade, že sa vie, že máte viacej ako menej.
Diamanty? V tom sa málokto vyzná. Určite sa dajú kúpiť diamanty s certifikátmi, ale strážiť aj diamanty a aj papiere k nim? A zase to isté, keď bude všeobecne zle, je lepší kus chleba, ako kus diamantu.
Dnes sa peniaze ukladajú do banky. Odkedy sa pracuje v bankách s počítačmi a sú kreditné karty, tak je nebezpečie prísť o tam uložené peniaze, veľmi veľké. Napríklad v USA, je prezident splnomocnený v prípade katastrofy, nepokojov, vojny a určite aj vo viac iných prípadov zastaviť činnosť bánk. Čo to znamená? Že si nič nevyberiete na kreditnú kartu, tak isto nič nezaplatíte s kreditnou kartou, banky budú zavreté a nedostanete sa ani k svojmu boxu v banke, kde máte uložene doklady, cenné papiere a podobne. No a že to bude v ostatných krajinách podobne, ani nemusíme spomínať. Akurát to nerozhoduje prezident, ale komisia, alebo niekto iný. Dobra perspektíva, čo?
V prípade meny peňazí je to podobné. Ráno môžete mať len polovicu svojich peňazí, alebo menej. Devalvácia je síce niečo iné, ale to neovplyvnite. Akurát si za veľa peňazí, nakúpite málo.
Mať peniaze v cudzine? Tiež riešenie, pokiaľ sa v zlých dobách potom dostanete do toho štátu, kde máte svoje peniaze. No a tam zase budú udávať cudzincov, čo si tam prídu vyberať peniaze, lebo im bude lepšie, keď trvalo zostanú v ich banke. Takto sa Švajčiarsko zmocnilo neuveriteľne veľa peňazí po vojne, kde už si pre peniaze nikto neprišiel.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
