Pozdravy z Karibiku

     Sobota večer, vlastne už noc, skoro 9 hodín. Zďaleka počuť hudbu, z blízka streľbu, medzi tým vykrikujú decká, jednoducho, vonku je veselo. Je dosť chladno, celý deň pršalo, vo vnútri mám 24 stupňov, tak som vliezol do postele. Televízor nepozerám, tu majú sobotné večery už aspoň 20 rokov s tým istým programom. Taký zábavno – súťažný program. Vždy niečo iné, ale na jeden muster a stále ten istý človek, čo to vedie. Skutočne na to treba určitým spôsobom degenerovaných, alebo primitívnych divákov. Podobne zase v nedeľu od rána do obeda na všetkých kanáloch TV je šport. Samozrejme len futbal. Človek by si myslel, že sprostí musia byť aj tí v televízii, ale asi opak bude pravdou. Oni dokážu to, na čo sú aj slovenskí manažéri a politici sprostí. Aby som to dokončil, tuná v televízii beží každých 15 minút krátka reklama, ale televízia je zadarmo. Na Slovensku sú aj reklamy a ešte sa aj platí. No mali by prísť tí experti zo Slovenska do banánovej republiky a zistiť, ako to môže byť. Lebo pozor, tu bežia lepšie filmy a sú ďaleko skôr v TV, dlhšie a sprostejšie telenovely, ako v slovenskej TV. Takže, nejaká argumentácia, že kupujú lacné filmy, lebo sú slabšie televízne hviezdy, neobstojí. Keď si na Slovensku pozriete slovenskú hviezdu, tak si ju pozrie pár ľudí, väčšinou by teda mali oni zaplatiť, že môžu v TV vystúpiť. Kdežto, keď ukazujú mexickú, alebo argentínsku  televíznu hviezdu, tak to je hviezda pre stovky miliónov ľudí. Ale vôbec nechcem písať na tuto tému. Ide o inú vec.

     Ide o ťažkú ľahkosť. Píšem niečo a potreboval by som tam dobré skutky zo súčasného života. Rozmýšľam, papier a pero mám po ruke, aby som tu spustu nápadov písomne podchytil a, a nič. Nenapadlo ma absolútne nič, ako by sa dal urobiť dnes dobrý skutok. „Dobre, aby si to mal ľahšie, tak máš kúzelnícku moc, máš peniaze, perfektné rady,“ povedal som si. „S tým už určite niečo dobré urobíš.“ Čerta starého. Neviem si aj tak poradiť. Možno by som urobil dobrý skutok, keby som sa postavil pred nejakú banku a každému hovoril, „Človeče, nebuď sprostý, vyber všetky peniaze, oni ťa okrádajú.“ Nech polovička bánk skrachuje. Je to dobrá rada, aj dobrý skutok, ale hneď som to zamietol. Asi by mi nikto neveril. Okrem toho, by ma tí z banky dokázali rýchlo poslať, kam by som nechcel. Napísať na banku  v noci sprejom „Banka pred skrachovaním!“ Komu by som tým pomohol? Nepomôžeš tomu, kto si nedá pomôcť. Alebo sa postavil pred nejakého politika s  plagátom „Tento tu za mnou, je kriminálnik a klamár. Komu by to pomohlo? Akurát politikovi, že by sa so mnou súdil a asi by vyhral. Je mi jasné, že je veľa ľudí, čo by potrebovali pomôcť, peniazmi, radou, alebo zázrakom. Ale na tých, čo to skutočne potrebujú sa nedostaneš. Tí, čo sú na ulici? Možno je tam pár, čo by sa dokázali znovu zdvihnúť zo dna. Ale ani toho nerozoznáš, medzi tými rovnakými. Veľa ľudí, by potrebovalo dobré slovo, ale nepoznáš ich, nepoznáš ich osud, aby si im to dobré slovo povedal a povzbudil ich. Každý z nás má toho dosť, na žalovanie, každý z nás by hodiny rozprával o nepochopení, problémoch, zloby iných. Ale nehovorí také isté niekto a mysli pritom aj na nás?

     Počúvam pesničku čo mi poslala Dorota, ,,Pane prezidente, kde si Jaromír Nohavica sťažuje priamo u prezidenta: „ja chci jen kousek štestí vy mne pochopíte,  vy přece všechno víte.. vy to vyřešite, vy mne zachránite...“ Vyhodili ho z práce, deti na neho zabudli, zdraželo všetko. Je to krásna a hlboká pesnička. Ale  tu je presne ten problém. O pomoc prosia väčšinou tí, čo pomoc nepotrebujú. Lepšie povedané pomoc by bola dobrá, ale zabúdajú, že je oveľa viac takých, čo sú na tom ešte horšie. Pomôcť by mala spoločnosť, rozumejme pod tým štát. Pritom tí, čo sú tam na to, aby to robili, aby sa zlepšila situácia národa, majú na tom najmenší záujem. O seba, svoje platy, svoje rodiny, svoje firmy, svojich priateľov, svojich sponzorov, o to áno. Uznáte, že je toho toľko, že na štát a obyčajných ľudí, tam priestor nezostal. Poradiť by mali právnici a to zadarmo, Mali by byť platení, ale aj trestaní štátom. Veď kto za to môže, že sú tak kriminálne robené zákony, že na to treba právnika. A že sú zlé, je to, že môžete stretnúť beztrestne prepusteného dokázaného vraha.

     Ale zase naspäť k téme. Na prvý pohľad ľahké, také ľahké nie je, naopak je to ťažké. Dobrý skutok. Postaviť ubytovne pre bezdomovcov. Zajtra ich môžeš mať plné cigánov, alebo Albáncov a ešte budú robiť medzi ďalšími svojimi reklamu.

     Rozdávať na ulici peniaze? Zajtra bude na ulici ešte viac ľudí, čo budú chcieť od teba peniaze. Človek by si mohol k niekomu prisadnúť a porozprávať sa. Pochopiť ho, vypočuť si tie nazbierané nespravodlivosti, súcitiť s nim. Lenže, urobiť to raz, tiež nie je riešením, počúvať to často? Pribudne aj tá jeho záťaž na tvoje ramená. Dávať rady? Daj rady niekomu, kto už rezignoval. Niekedy by stačilo, aby si od niekoho niečo kúpil v tej pravej chvíli. Napadá ma tá poviedka „Tri zápalky.“ Ale ako vieš, že to je práve teraz a práve ten, by to potreboval. Možno tá babka, čo stojí bokom na trhu, usmieva sa a ponúka posledné dva poháre medu, aby si niečo kúpila, lebo jej deti už všetko pobrali? Alebo ten starý chlap, čo škaredo zazerá a predáva jablká. On vždy tak zazeral, teraz zazerá ešte viac, lebo sa cíti oklamaný, sklamaný, podvedený, veď celý život poctivo pracoval a teraz si nevie poradiť. Potreboval by predať tie jablká, ale aj preto, aby mal znovu pocit úspechu. Aby sa potešil, že tie jablká, čo dopestoval sú dobré, že ma o ne niekto záujem. Stojí tam a nič.

     Neviem, budem musieť požiadať o pomoc. Asi sa nad tým veľmi zamýšľam, možno je to jednoduché. Tu niečo dáš, tam niečo dáš. To nie je dobrý skutok, to je nič. To je len urobiť niečo pre svoje sebavedomie, alebo svedomie. Dal som, pomohol som, to si myslíš a to ti stačí. To je pomoc pre teba. Spomínam si na článok z Košíc, kde žena so 4 deťmi bývala v pivnici, v paneláku, kde predtým bývala v byte. Potom sa objavil článok, že jej niekde na dedine dali byt. Pomohlo jej to? Uchytila sa? Alebo to bolo zbytočné? Ono to nie je všetko, dať niekomu byt. Ten treba platiť, okrem toho treba žiť. Kde začína a kde končí pomoc?

     No, ale to som zase odbočil. Zostať u témy. Neviem si skutočne poradiť. Je to ľahké povedať, dobrý skutok, ale ťažko urobiť, ako to vidím. Byť pionierom ako voľakedy, tam bol dobrý skutok odniesť niekomu ťažkú sieťovku. Alebo urobiť miesto na sedenie v autobuse. Ale to bolo v tom veku jasné. Spomínam si na známeho, čo sa raz ozval telefonicky, keď sme žili v Nemecku. Neviem dodnes, ako sa dostal k číslu, ale boli sme vlastne aj v telefónnom zozname. Bol na dne, aj s rodinou. Nie finančne, parkoval svoj mercedes za rohom, aby som ho nevidel. Duševne. Nevedel si nájsť prácu, nevedel si vybaviť papiere. Podľa toho, ako si sťažoval na úrady, tak si to tam pokazil svojim arogantným správaním. Potreboval zmeniť bydlisko. Nemohol sa dostať k bytu, nemal papiere. Hovoril, že sa celé noci túla vonku, že nemôže spávať. Zohnal som mu byt. Vybavil si veci. Dal si ma  bez opýtania, ako svedka na potvrdenie svojho majetku, čo mu zostal po úteku na Slovensku, pritom sme z tade ušli desať rokov pred nim. Mimo iného, tam uviedol, že mu tam zostal dom, ktorý ale predal. Ako Nemci, po rodičoch dostali vyplatený majetok, čo im prepadol. Potom som zistil, že sa znovu presťahoval. Hoci som ho dva dni pred sťahovaním náhodou stretol, zabudol  mi to povedať.

     Možno som aj ja zostal veľa ľuďom dlžný poďakovanie. Takto sa to aspoň v živote nejako vyrovnáva. Prečo som to napísal? Neviem, veď chcem rozmýšľať nad dobrými skutkami. Nič ma nenapadá. Dajú sa robiť dobré skutky, spomínam, že aj mne veľa ľudí pomohlo, ale to sú veci, čo nemôžem použiť. Niekedy sa stane, že za dobrý skutok, alebo snahu o dobrý skutok, dostaneš po nose. To, čo ty myslíš, že je pre toho druhého dobré, môže tomu druhému pripadať ináč. Miesto dobrého pocitu, zostane zatrpknutosť. V tom je asi ten problém, čo je dobré podľa teba, nemusí byť dobré, podľa toho druhého. No, na nič múdreho neprídem. Budem čakať na námety. Ešte si pustím pesničku a pôjdem spať. Možno ma niečo napadne.

 Až na vrcholky hor... Ďakujem.