Choď na obsah Choď na menu
 


CHCEŠ SI PREČÍTAŤ DOBRÚ KNIHU?

 

     Kto by nechcel? To skutočne nie je jednoduché prečítať si dobrú knihu. Kniha, ktorá ťa zaujme v určitom období života, sa ti keď sa k nej po rokoch vrátiš, už páčiť nemusí. To isté je aj s autorom a tvojimi rokmi. To, čo sa ti páčilo za mlada, ťa neskôr vôbec, ale vôbec neosloví. A potom aj autori prechádzajú vývojom a ich diela majú tiež inú výpovednú hodnotu. Niekedy sa stane, že sa jednoducho  autor opakuje a každá jeho  ďalšia  kniha, aj keď sú zmenené mená, prostredie v knihe, je ako predošlá. A to sa nechcem vyjadrovať k súčasným knihám, prekladom, lebo tie by som už ani nenazval literatúrou, len knihami, lebo majú tvar knihy a aj strany, ako je u kníh bežné. Dobre, ale aby som veľa nekritizoval, lebo napísať knihu nie je určite jednoduché a dobrú, je veľmi ťažké. No a tak teda k tej dobrej knihe.
     Minule v zime bolo dosť času, tak som zobral do rúk knihu, čo mám už pár rokov doma. Najprv som to začal čítať skôr z nudy, lebo som si knihu ešte pamätal. Ale začítal som sa, neskôr som si otvoril aj víno a mal som dovolenku. Vlastne aj dobrodružstvo, spomienky, poučenie a dokonca spomenuté aj politické zápletky tej doby. Všetko postupne, či poprepletané a to skoro dva, či tri týždne, než som po večeroch prečítal všetky tri diely. Keď som dočítal, bol som zase nazad z iného života. Jednoducho, už som bol len tu. Všetci s ktorými som bol počas troch týždňoch zostali v skutočnosti a ja som tvrdo skončil v realite. Čo budem klamať, páčilo sa mi to. Bolo to niečo také, čo mám rád. Určitý postupný dej, určitý program, veľa práce, dobrý kolektív, pekné a rozumné ženy, jednoducho presne, čo ma oslovilo. Keď som dočítal, skutočne mi bolo ..., akosi smutno. Ako keď sa vrátite z nejakej dobrej dovolenky so svojou partiou.
     Asi by som mal napísať o akú knihu sa jedná, ale práve to je na tom zaujímavé, že názov je v tomto prípade nezaujímavý a to celkom nezaujímavý. Prečo? To už som uviedol v nadpise. Pýtam sa v ňom teba, či si chceš prečítať dobrú knihu. Táto, teda všetky diely, bola dobrá pre mňa. Nemôžem ti doporučiť knihu keď sa páčila mne. Neviem, čo čítaš, akú literatúru uprednostňuješ, toto čo som ja čítal oslovilo mňa. Tebe chcem len poradiť, ako si prečítať dobrú knihu. A to začnem asi vysvetlením, ako som sa k tej knihe dostal ja.
     Bolo to tak. Raz som sedel v trópoch a ako vieš, tam sa stmieva skoro, či v zime či v lete. Tak som si sadol a začal písať. Hneď som si vymyslel nadpis. To som nevedel, o čom to bude. Potom som si vybral miesto a to na Slovensku. A pokračoval som. Písal som to tak, že som si to po sebe neprečítal, neopravoval a nerobil zmeny. Nikdy som sa nevrátil nazad niečo opraviť, či zmeniť. Potom som to poslal priateľke a čítala aj ona. Potom to už zaväzovalo, boli sme predsa dvaja zvedaví, ako to pôjde v knihe ďalej. Tak som pokračoval. Opakujem, neopravoval som a to ani gramatické chyby. A to som vedel, že aj môj slovosled, vzhľadom na používanie nemčiny, už nebol v poriadku. Nebavilo ma to sa s tým zaoberať išlo mi o dej. Písal som len dopredu, aby som sa dozvedel ako to bude pokračovať. Priateľka to začala opravovať. Nehovorila, ale mám dojem, že jej to nedalo čítať v takom stave. Bolo toho veľa. Dokonca úvod ku knihe som napísal až v druhom dieli, lebo pri prvom som nevedel, že by to k tomu patrilo. Kniha to nebola, ani to nebolo tak myslené. Len som písal, akoby som niekomu sedel na kolenách a on mi premietal film a ja som to opisoval slovami. Skončil som a napísal koniec. Po nejakej dobe som si sadol a napísal ďalšie strany a keď toho bolo dosť, napísal som dole „ koniec“. Koniec druhého dielu. Po čase som zase začal písať, akoby som vedel, že mám napísať na konci ďalších veľa strán „koniec tretieho dielu“.
     Potom som prišiel na Slovensko a k narodeninám mi priateľka doniesla odborne, ako z tlačiarne zviazané všetky tri diely. To robila sama. Tak ich mám ako knihy, napísala do jednej veľmi pekné slová: „Keď chceš niekomu splniť jeho sen, musíš snívať s ním.“ Ďakujem jej za to ešte raz. Ale doniesla mi aj zviazanú ďalšiu moju knihu, ale tú už len tenkú. No a konečne som dospel k tomu, aby som odpovedal na ten nadpis.
 

 

Chceš si prečítať dobrú knihu?     Tak si ju najprv napíš!

 

P.s.   Pýtaš sa, či to skutočne funguje?  Úprimne odpoviem, že presne neviem. Asi ako u koho, ale ja už mám skoro hotový štvrtý diel.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Dobra Kniha?

(Autor, 20. 9. 2021 20:24)

Asi pred 16 rokmi som zacal s pisanim prveho dielu, co zacal s tym, ze otec so synom isli na hriby.... Po 7-mych dieloch knihy teda asi po 2800 stranach a tych 16 rokoch kniha s plynule iducim dejom ,konci s tymto co je na konci :
„ Dobre rano Matko vstavaj uz ,ako sme sa vcera dohodli, pojdeme dnes na hriby. A uz je tolko hodin, musime ist, lebo nam to ini vyzbieraju.“ Otec uz obleceny , s pobalenymi vecami na hriby budil syna, a tot bol uz druhy pokus. „Pokial hned nevstanes,pojdem sam a to nechcem vyhrazat, to je len konstatovanie“ „ Dobre, dobre, uz idem ale mal som sen co bol zvlastny a teraz sa mi pretrhol. Neviem koniec“ „ Caj a chleb a mas uz na stole, veci su pobalene tak sa najedz oblec a ideme.“ Dirigoval otec. Nie preto, ze by bolo uz neskoro, ale dohodli sa a tak to ma platit. V tomto duchu vychoval maleho, ako ho volal este stale . Isiel si este nieco pozriet do pracovne a s uspokojenim pocul, ako Mato uz je v kuchyni. „Tak hotovo Matko, ideme ? Chlapec prikyvol a este dopijal caj. Zobrali si veci a sadli do auta a vyrazili. „ Oco, to co som ti rano povedal o tom sne, to je pravda. To bol sen, aky som nikdy nemal.“ „Tak hovor, ved ideme v aute a nez prideme k tomu lesu, mi to povies“. „Predstav si,ze to zacalo akoby dnes a dostal som sa do podzemia, kde som stretol trpazlikov.“ : „No to zacina byt napinave“,povzbudil ho otec. „Lenze bol tam jeden co bol veduci a s tym sme potom nicili vela vojenskych veci. Hovoril mi, ze to je preto, aby nebola vojna. No nacili sme toho viac ako vo vojne. Pomahali mi pritom aj dalsi a aj Snehulienka, co prisla k nam ako Danka a pracovali ste spolu. Zazili sme pekne veci a ona vedela carovat, vzdy urobila dobre ranajky a ani to nekupovala. Potom prisli aj dalsie jej kamaratky, co boli z rozpravok a vedeli carovat a aj s tymi bola zabava. Ale zaujimave, ze kazda mala nejake vzdelanie a tak usilovne pracovali. No vlastne tam boli aj nejaky muzi, co sme s nimi objavili jaskynu a velky poklad.“ „ Mato, to sa pocuva ako rozhlasova poviedka , ale ti poviem, ze poriadne napinava. Vies este nieco z toho sna?“ „ Samozrejme, potom som narastol, opravili sme sasovsky hrad, aj tam sa nasiel poklad, naucil som sa tancovat, pomahal som a tak. Vzdy bolo co robit ,ale vzdy to bolo v skupine, ako v rodine. Potom som sa zoznamil s Terkou. To bola moja skutocna laska., Ona tam tancovala s ostatnymi vilami pri jazere. Aj ty si ju volal vila, lebo bola taka lahka, pekna a krasne tancovala. Boli sme spolu aj niekde, kde boli palmy a krasne teple more. Neviem, ale aj tam sme boli nieco robit. Nieco si uz nespominam, ale chodili sme spolu na univerzitu, ci ako sa vola taka skola ,ale tu v Stiavnici taka nie je. To by som vedel. Ale aj tak tam boli veci, co som tak nerozumel. Boli sme niekde vjaskyni, potom v nejakej inej s liecivou vodou. Pockaj, ale pamatam si, ze som bol kriziackym rytierom a musel som strazit poklad. Dokonca sme mali nas hrad, Ale nebol to ten v Sasove, A aby som nezabudol, mali sme pekne auta a jazdilo sa na nich velmi rychlo, neviem preo nas niky nechytili policajti a nedali pokutu, ale asi preto,ze nas nedobehli. Teraz si spominam,ze som sa citil vzdy tak divne, prijemne, lahko, ked som tancoval s Terkou.To bolo najkrajsie a boli sme na plesoch a to ti poviem, to bola krasa, vsetci ste boli vyobliekani a prisiel aj nejaky prezident. Myslim ,ze to bol Putin , ale neviem. Tiez sa mu tam pacilo. Ale bolo toho este strasne vela .Bol som velkym a vela cestovali ,ale vsetci zo skupiny. Ked by si ma nebol zobudil, mohol som si viac zapamatat, alebo sa dozvediet aspon koniec.“ „ „Skutocne zaujimavy a urcite pekny sen. Mozno sa ti bude v noci snivat zas, alebo aspon pokracovanie, Niekedy to ide. Ale uz sme na mieste a teraz hop a hladame hriby.“

Jednoducho, cely ten dej z tych rokov, z tych siedmych dielov bol akoby suvisly sen chlapca. Aj my tu zijeme , robime, ,mame zazitky, lasky, uspechy ,neuspechy a nezobudime sa raz a nebudeme si spominat na tento zivot len ako na preruseny sen ako ten chlapec? ???? ........ Mozno ...... Uvidime.