POMOC CHUDOBNÝM KRAJINÁM
20. 3. 2009
Čo je pomoc? Kde končí a kde začína príživníctvo? Pomoc padnutému na ulici, aby sa postavil, je jedna vec, keď bude chcieť, aby ste ho nosili na chrbte, to už o pomoci nebude reč. Chudobné krajiny, teda, čo to o sebe tvrdia, vedia veľmi dobre využívať svoju situáciu a dbajú na to, aby sa nezmenila. Boli by ste prekvapení, aké vedia predložiť grafy, výpočty, fotografie, aby ukázali aká chudoba u nich vládne. Samozrejme sa to predkladá na recepciách, kde sa zástupcovia ,,bohatých štátov“ cítia ako vyvolení bohovia.
Je jasné, že chudobné štáty sú zdierané úrokmi a úrokmi z úrokov. Ale na druhej strane im viac škodí pomoc. Čo pomôže, že v rámci pomoci prídu experti do zeme a naučia roľníkov, čo predtým pestovali kukuricu pre svoju obživu, pestovať hrozno. Toto hrozno na export nepôjde, lebo je drahé, prestane sa pestovať kukurica, bude hlad, alebo sa bude musieť dovážať a štát sa začne viac zadlžovať. Okrem toho aj v chudobných zemiach je dosť tých, čo majú na hrozno a si ho kúpia. Zo začiatku sa projekt ukáže ako výhodný pre roľníka a získa peniaze. Lenže to mu okuká sused a ten tiež začne pestovať hrozno. Len kukurice bude stále menej. Tú bude musieť dovážať štát za kredity a len pár roľníkom sa zlepší na čas život. Potom sa objaví niekto bohatý a odkúpi vinice. Roľníci odídu do mesta, za chvíľu prídu o peniaze a žijú vo väčšej biede ako predtým. To je kolotoč, bez možnosti ho zastaviť z vonku, teda pomocou.
Čo pomôže vybudovať v chudobných krajinách perfektné cesty, keď ich nikto nebude udržiavať a bude sa len čakať až sa zničia a potom sa zase začne žobrať od zahraničia na nové cesty. Pritom cementáreň patrí známemu boháčovi, čo predáva cement za prehnanú cenu a nedovolí, aby sa importoval lacnejší. Takto veľká časť peňazí na pomoc, končí vo vreckách boháčov chudobných zemí.
Čo pomôže vzdelanie pre najširšie vrstvy, keď potom nie je pre nich práca? Vzdelanie, ako môžete vidieť aj u nás je veľkým biznisom. Na vzdelaní zase niekto zarába a potom sa ocitajú mladí s maturitou na ulici a robia práce, ako predtým niekto bez vzdelania. Zbytočne sa zase zadlžuje štát. Potom sa stane takáto situácia, keď konkrétne jedna absolventka univerzity chcela dostať štipendium v zahraničí na renomovanej škole, aby tam študovala ekonómiu a keď sa jej pýtali, čo bude potom robiť, tak vysvetlila, že preberie po otcovi obchod s fazuľou. Treba pritom ale uviesť, že otec vie čítať a písať. Na toto majú ísť peniaze chudobného štátu, alebo štátu bohatého?
Najdôležitejšie je neveriť číslam, čo predkladajú chudobné štáty. V chudobných štátoch ľudia zarábajú a veľa, bez toho, aby boli evidovaní ako pracujúci a samozrejme, že neplatia potom ani dane. Nie je problémom, že človek, čo oficiálne nepracuje a je vedený, že žije v biede, zarobí za jeden deň mesačný priemerný zárobok za predaj ovocia. Samozrejme bez toho, aby zaplatil akúkoľvek daň. Tak isto tí, čo robia na stavbách, robia bez evidencie a platenia daní. A to je väčšina ľudí v zemi. V dedinách nenájdete skoro žiadneho oficiálne zamestnaného človeka a je tam plno áut a krásnych domov. To nehovorím ešte o protizákonných akciách, ako sú drogy a podobne. Takže nie, pomoc rozvojovým krajinám z vonku, je to najhoršie, čo pre nich niekto môže urobiť. A tu špeciálne platí, že nie je chudobný ten, čo má málo, ale ten, čo chce veľa. Kde by sa malo skončiť, podľa odborníkov s pomocou? Keď budú všetci v chudobných zemiach inžiniermi? Keď budú mať všetci autá? Alebo keď budú mat všetci domy? Som presvedčený, že v hociktorej chudobnej zemi ma percentuálne viac obyvateľov vlastný dom, ako je to v Nemecku. Samozrejme, že veľkosť a kvalita domu je rozdielna, ale na pomery v tej zemi sú domy postačujúce. Jaááááj lepšie domy, to by chcela aj väčšina tých v Nemecku. Má skončiť pomoc, keď bude po celej zemi dostatok diaľnic? Alebo keď budú mať všetci nárok na bezplatnú lekársku službu? To by ste boli prekvapení. V rozvojových zemiach majú zadarmo lekárske ošetrenie aj tí kriminálnici, čo im treba amputovať ruku, alebo nohu, čo im poranili v prestrelke policajti. Treba zdôrazniť, že streľbu začali tí kriminálnici. Tak ako.
Nie, cesta vedie len tak, že si tieto krajiny poradia sami. Čím viac sa im zľahčuje život, čím sa im zlepšuje, - zadarmo strava v školách pre deti, zadarmo lekárske ošetrenie, -tým viac sa odbremeňujú rodičia a tí sa potom venujú rozmnožovaniu a cely kolotoč pre štát začína znovu. Všetci nebudú môcť utiecť ilegálne za pracou do bohatších zemí. A tí, čo tam utečú sa nebudú prispôsobovať, oni prinesú so sebou svoje zvyky a predstavy o slobode, o intenzite a kvalite práce a prídu so s požiadavkou na dodržovanie ľudských práv.
A ešte jedna vec. V týchto krajinách sa väčšinou nebojuje. Pokiaľ sa bojuje, tak len obyvateľstvo proti sebe. Nezabudnime, že Európa prežila dve svetové vojny, kde bolo veľa mŕtvych a veľké škody. Za ten čas si žili obyvatelia terajších chudobných zemí, bez vojny, ako v raji. Keď vypuknú ďalšie vojny v Európe, zase sa budú v kúte smiať. Nemať vojny má tiež svoje výhody a cenu. Preto im netreba pomáhať. Nie, určite netreba, aj keď si to myslí pár neschopných politikov inač a realizujú sa na takýchto akciách. Netreba, aj keď v televízii vidíte obrázky chudoby, že by človek zaplakal. To dalo veľa roboty nájsť také zábery a to ešte nie je jasné, či sú aktuálne. Nie, radšej mysli na seba a na to, že tebe nikto nepomôže, keď si nepomôžeš sám.
Pre sebauspokojenie ešte pár príkladov pomoci pre chudobné zeme. Napríklad výstavba nemocníc. Samozrejme, sú potrebné, ale nemocnice potrebujú aj lieky. Na tých zase zarába farmaceutický priemysel, ktorý vymýšľa viac a viac liekov. Prípady, ktoré by normálne ako neliečiteľné skončili smrťou, dnes sa cez drahé lieky a náročné prístroje podarí zachrániť. Lenže, aj keď to znie surovo, toto je časovaná bomba pre tieto zeme. Bohaté štáty majú problémy so zdravotníctvom, čo ešte tieto štáty.
Všelijaké domovy pre deti z ulice. V domovoch európskych štátov, kde sa o deti bez rodičov stará odborne vzdelaný personál, konči polovica chovancov neskôr na ulici, alebo vo väzení. V týchto zemiach si decka zvykli žiť bez povinností na ulici, potom v domovoch dostanú stravu zadarmo, lepšie podmienky ako majú ich súrodenci doma. Nič nerobia a ani už nikdy nič robiť nebudú. Zvyknú si na život zdarma a keď ako dospelí budú mať pracovať, to sa radšej vrátia na ulicu, ale už ako nebezpeční a vypočítaví kriminálnici.
Kľudne počítajme s tým, že viac ako polovica pomoci, končí v rukách podvodníkov a bohatých v týchto zemiach. Z tej druhej polovice, čo sa dostane na miesto určenia bude veľa zničené nedbalosťou, napríklad zlým skladovaním, alebo sa ukradne. Napríklad kompletné, anestéziologické zariadenie už nainštalované v nemocnici určite nebolo ukradnuté preto, aby ho niekto ponúkal na ulici.
Dovolím si tvrdiť, že keď niekto chce pomôcť, chudobným a rozvojovým“ krajinám, najlepšie je pomáhať tak, aby sa tam dostal k moci diktátor. Strach je to, čo robí ľudí opatrnými a poslušnými v dodržovaní zákonov. Toto je to, čo tam najviac potrebujú. Je lepšie pár zmiznutých, aj to sú väčšinou kriminálnici, ako tisícky mŕtvych v demokracii, zabitých kriminálnikmi. Beda Kube, keď by sa tam dostali na „demokraciu“ zvyknutí kubánski emigranti z USA. Kuba by skončila tak, ako okolité štáty v Karibiku a strednej Amerike. Mŕtvi každé ráno, deti na ulici, prostitúcia, drogy, ešte väčšia chudoba a na druhej strane milionári. Jednoducho, stala by sa rovnakou, ako ostatné demokratické štáty, podľa vzoru USA.
waw
(sima, 15. 3. 2010 21:01)