HAD
1. 4. 2009
Sedel som pri stole pred barom a čítal som si časopis. Príjemný, pekný a teplý deň, takéto dni sú v trópoch, dá sa povedať normál. Najdôležitejšie je sadnúť si niekde do chládku, niečo popíjať a pozerať okolo seba. Tiež počúvať, pokiaľ je človek, dá sa povedať priamo v prírode. Byť niekde v meste, medzi domácimi, tak si naopak uši musíte niečím zapchať, lebo tá hlučná muzika dokáže ísť skutočne na nervy. Pokiaľ ale máte hlavu tak, ako domáci tu v Karibiku, tak sa vám nič nestane, tak ako aj im. Aspoň majú hlavu plnú hudby.
No ale vráťme sa k prírode. Keďže ja som v prírode, tak môžem vo dne aj v noci počúvať veľmi rozmanité zvuky, nakoľko je okolo lodge veľa ovocných stromov, tak sem prilietava množstvo rozličných vtákov, počnúc papagájmi a končiac tukanmi. To sú tie krásne farebné s enormne veľkým zobákom. Ale aj tých je viac druhov.
Ako som už povedal, sedím a užívam si tepla a ticha. Zrazu začne náš malý pes zase robiť veľký rámus. Pozerám na neho, stojí pri vchodovej bráne a usilovne šteká. Nevidím nič, tak tomu nevenujem pozornosť. Ale po chvíli mi ten štekot začína vadiť a chtiac, nechtiac som sa ku vchodu vybral, totiž, pes sa tváril, ako by na niečo chcel zaútočiť a aj pobehoval okolo. Keď som prišiel bližšie, tak som zbadal, čo mi predtým zakrývala stolička. Cez mreže sa do vnútra snažil dostať had. Snažil, to snáď nie je dobrý výraz, on sa už teraz nesnažil o nič. Visel vo vzduchu nepohnute, pripravený zaútočiť na psa. Hady majú veľa času a pokiaľ dopredu neutečú a cítia sa v nebezpečí, tak dokážu byť snáď hodiny bez pohybu, pripravené zaútočiť. Hadov sme už mali v dome viac. Niektoré prišli sami, niektoré som doniesol.
Napadlo ma, že raz som vo dvore našiel malú bou, bolo to v noci, keď tiež pes na niečo štekal, tak som išiel skontrolovať čo to bolo. Malá nejedovatá boa, ktorú som tam už predtým chytil a pozeral jej aké ma zuby - chcel som sa presvedčiť či to nie je jedovatý had, lebo mala inakšie zafarbenie. Bola to tá istá boa a teraz jej trčal z úst (had, aspoň malý myslím, že nemá papuľu) koniec chvosta jašterice, pre ktorú sa dostala až k nám. Tak som ju nechal a išiel spať. O deň - dva som ju presne na tom istom mieste znovu našiel a stále s tým chvostom v ústach. Tak som ju chytil a pozeral čo sa stalo. Koniec chvosta sa zachytil na zuboch a nemohla si s tým poradiť. Počítam, že si pamätala, že som jej pozeral zuby, tak teraz prišla na to iste miesto s tým, že keď sa jej budem znovu na zuby pozerať, oslobodím ju od toho zvyšku jašterice. To som aj urobil.
No, ale späť k nášmu hadovi čo tam nehybne čakal. Pozeral som si ho spolu so psom, bol tak meter, meter a pol vo vnútri a koniec sa nedal predpokladať, kde je. Hlava čierna, telo tiež. Sem tam nejaké farebné škvrny. Ťažko povedať. Nerád zabíjam hady, pokiaľ neviem, že sú jedovaté. Tohto, aspoň som mal dojem nepoznám. Tak som sa rozhodol ho zabiť. Keďže visel vo vzduchu, stačil jeden úder. Telo sa začalo zvíjať a vtiahlo sa cele do vnútra. Bol dlhy niečo cez dva metre, ale pomerne tenký. Ale v tom momente začal had, aj keď už mŕtvy pohybovať chvostom a vydávať zvláštny zvuk. To už som vedel, koho mám pred sebou. Ale to sa musíme vrátiť pár rokov dozadu.
Raz som sa vybral, že pôjdem po ceste na našom pozemku hore, kde som niečo chcel urobiť. So mnou, ako väčšinou sa rozbehli aj naši dvaja veľkí psy. Presnejšie dve psiny. Jedna doberman-/doberfrau/ a druhá belgická ovčiačka, aby sme boli presní. Psy keď videli, ktorým smerom ideme, sa rozbehli skratkou dopredu. Ja som ale išiel po ceste okľukou. Ako sa chodí v trópoch, pozeráte sem tam do diaľky, ale viac pod nohy. Pred sebou v zatáčke som videl niečo padnuté na ceste, ale zaregistroval som to, ako padnutý strom. Priblížil som sa k zatáčke a zrazu ma upútal silný zvuk vpravo odo mňa a trochu za mnou. Zastal som a pozeral tým smerom. Nič som nevidel, zato počul. Bol to zvuk, aký vydávajú palmové listy, keď sa trú o seba, ale oveľa hlasnejšie. Stál som a pozeral tým smerom a snažil som sa zistiť, čo sa tam deje. Chvíľami to bolo počuť, chvíľami nie. Nevedel som to nikam zaradiť, išlo to jednoznačne zo zeme, z húštiny vedľa cesty. S nejakým zvieraťom som to do súvisu nevedel dať, hoci blízko tohto miesta sme videli viackrát bežať veľké, čierne mačkovité zviera, čo sme omylom považovali za niektorého nášho psa.
Takže nič, raz sa to ozývalo, raz nie. Tak som sa rozhodol pokračovať ďalej a tak som otáčal hlavu na cestu ďalej. Niečo predo mnou začínalo, to, čo som považoval za spadnutý strom. Išiel som po tom očami, až som prišiel na koniec a z tade na mňa nepohnute pozerala hadia hlava. Presne, bol to had. Pán, alebo Pani had (nechcem napísať hadica). To, čo bolo za mnou bol jeho chvost. Vpredu, pár metrov jeho začiatok a po ceste a povedľa cesty to bolo to, medzi začiatkom a koncom.
Teraz by sa každý opýtal, aký bol dlhý? Nechcem byť ako ten rybár, u ktorého ryby rastu časom, kde pol metrová ryba, ktorú chytil pred rokom, už v rozprávaní z tohto roku je najmenej meter dlhá. Ten had bol veľký, veľmi veľký. To jeho telo, ktoré ležalo na ceste predo mnou mohlo mať po obvode cez 70 centimetrov. /možno o rok to predsa len bude viac./ Had pozeral na mňa, on na mňa už určite pozeral dlho a nevedel sa rozhodnúť, či budem dobrý ako obed. Určite vedel, že ma musí nechať prísť bližšie, lebo som išiel odspodu, čo mu mohlo skresľovať moje rozmery a okrem toho, že vraj hady nemajú dobré oči. Na každý pád, jeho rozhodnutie padlo v môj prospech, lebo nezaútočil. Keď už bol pri svojom rozhodovaní tak ďaleko, že ma nechce na obed, už som bol zase ja tak blízko, že mi dával svojim chvostom výstrahu, aby som sa nepribližoval. Určite vás všetkých napadne a veď to bol štrkáč a ten nie je vôbec veľký. Hej, len tento neštrkal a bol veľký.
Tak sme tam stáli. Teda stal som ja. On si tam ležal, hlavu hore a pozeral na mňa. Ako som sa neskôr dozvedel, tento had útočí tak, že švihne chvostom a poláme nohy. Potom už je to jednoduché. Trochu poupravovať tvar, aby pasovalo do papule. Ale nešvihol, len pozeral na mňa. Keď už bolo jasné /teda mne, že o mne neuvažuje na obed/ tak som začal rozmýšľať ako ďalej. Potom som si spomenul, že v bočnom vrecku nohavíc, akurát na pravej strane mám malý revolver. Začal som sa pohrávať, či ho v sebaobrane nemám zabiť, čo mohlo byť aj nebezpečné. Ruku som pomaly spúšťal k vrecku a v vytiahol revolver. Malý, s krátkou hlavňou, s tým sa do diaľky a na malý cieľ zle strieľa. Teda strieľa sa rovnako, ale ťažko sa triafa. Trafiť do tela, pár krokov predo mnou, by nebol problém, ale tým by som ho len rozdráždil a nezabil, teda keď, tak len do hlavy.
Had sa tváril stále suverénne a bol si vedomý svojou prevahou. Zdvihol som ruku s revolverom a namieril. Pre svoje uspokojenie som si povedal, strelím len raz, keď ho mám zabiť, tak ho zabijem jednou ranou. Mieril som, strelil. Vedľa hlavy sa zaprášilo, ale na hada to neurobilo žiadny dojem. Asi hady aj zle počujú. Nerobil nič, čo mi dodalo odvahu a hovorím si, to bolo celkom vedľa, teraz ho už trafím. Strelil som ešte raz, ešte raz. Potom už nie. Nechával som si náboje, keby si to rozmyslel a napadol ma. Tak sme tam boli obaja, on nič, ja nič. Bál som sa otočiť, lebo čo keby mu vtedy blyslo, obed mi uteká. Tak sme čakali. Na čo čakal on, to neviem. Možno sa tiež bál otočiť, aby som mu na chvoste neurobil uzol, alebo niečo podobné. Neviem.
Po nejakom čase som počul z vrchu štekanie našich psov a počul, že sa vracajú. Ale podľa otrasu pôdy ich zaregistroval aj môj priateľ, pán had. Otočil sa a začal sa pomaly pohybovať, našťastie smerom odo mňa. Nešiel ani po ceste hore, ale po svahu. Asi som mal celú dobu otvorené ústa, ale na tú eleganciu, na ten pohyb toho hada som musel jednoducho vyvaľovať oči. Tá elegancia, to sebavedomie, niečo fantastické, na ten pohyb toho hada, keď odchádzal nezabudnem nikdy. Také niečo vidieť naživo v prírode, by som skutočne doprial každému, kto ma rád prírodu a zvieratá. Tak som sa otočil a vrátil domov. Nešiel som hore v ten deň. Do večere bolo ďaleko a ako sa had rozhodol o obede som videl, ale čo rozmýšľa o večeri som sa radšej dozvedieť nechcel.
A tento už mŕtvy had, vydával chvostom ten istý zvuk. Takže tomu veľkému hadovi, čo mi preukázal svoju veľkorysosť, som na oplátku zabil niekoho z rodiny. Tak, ako to ľudia vedia. Ani som sa nemusel viac pozerať na mŕtveho hada, či je jedovatý, nebol, keby ma bol na seba tiež upozornil chvostom, určite by som mu nič neurobil.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
