CESTA DO GUATEMALY
1. 4. 2009
Aj keď je to už pár rokov, keď som robil túto cestu, vždy sa dá nad tým zamyslieť. Niekde možno aj zasmiať, ale skôr sa zhroziť na ľudskou hlúposťou.
No ale ...
No ale ...
V Miami som kúpil auto a tak som vyrazil, aby som sa o tri dni stretol s manželkou v Guatemale. Ona síce bola na spiatočnej ceste z Európy, ale letela ešte navštíviť dcéru na severe USA a potom letela do Guatemala City. Aj keď som bol na juhu USA, teda južnejšie, ako ona, cesta čo ma čakala bola dlhšia. Ona to preletela, ja som to mal prejsť autom. Bol som pár týždňov v Miami, tak som si to tam popozeral, ale hlavne som sa pozeral po aute, ktoré som chcel kúpiť. Keďže sme boli rozhodnutí kúpiť len diesel, tak sa výber podstatne znížil. Kúpiť osobné auto diesel, je v USA jednoducho problém. Možno dnes už nie, neviem. Asi sa im dieselové autá zdali príliš ekonomické, že to má ďaleko menšiu spotrebu ako benzínové, alebo tie ich velikánske náklaďáky a autobusy tak zasvinia vzduch, že odmietajú navyše ešte aj osobné dieslaky, neviem. Čo viem, že nikde, teda skoro nikde dieslaky vôbec nemali. Ale zohnal som a bol som spokojný, hoci som pri tom stratil veľa času a najazdil veľa míľ. Problémom sa stalo aj to, že medzi sviatkami mali všetky požičovne áut v Miami všetky autá beznádejné prenajaté. Ale aj tu som mal akési šťastie. Tak som vyrazil. Bolo celkom teplo, tak len v krátkych nohaviciach a tričku. Natankoval som, nakúpil nejaké veci a vyrazil. Cestu, čo som mal pred sebou netreba veľmi pozerať v auto atlase. Dá sa to vidieť už aj na glóbuse. Z Miami okolo mexického zálivu, najprv kus cez USA a potom cez cele Mexiko. No a ešte kus cez Guatemalu. Počasie bolo fajn, tak sa išlo celkom príjemne. Nebudem popisovať krajinu to by bolo dlhé, ani písať o cestách, to by bolo jednotvárne, cesty v USA su dobré. Keď som chcel ísť rýchlo, tak som sa zavesil, za nejaký nákladiak, čo som vedel z filmov, že tí už vedia, kde sa ako rýchlo dá ísť. Navzájom sa informujú o policajtoch na cestách. Niekde za New Orleans už začínala byť tma, tak som odbočil na parkovisko a nejakú hodinu zdriemol a vyrazil ďalej.
Času som nemal veľa. Pri prechode do štátu Texas, som sa bol pozrieť v takom centre pre turistov a zobral som si pekne prospekty. Potom som ešte niekde nakupoval veci, čo som chcel doniesť, hlavne udice a podobne. Niekde za Hustonom, som išiel tankovať a vyšiel som von z auta a skoro som zamrzol. Ani som si neuvedomil, že som ešte oblečený ako som vyrazil a na benzínke bol pracovník v prešívanej vetrovke. Tak som sa prezliekol a vyrazil ďalej. Zapojil som sa za nákladiak a veselo išiel. Ale na moju smolu niečo od kolesa odletelo a narazilo do môjho predného skla. Sklo prasklo niekoľkými prasklinami, ale zostalo. Predbehol som nákladiak a zastavil ho. Vystúpili s neho dvaja muži, čo ma síce neodradilo vysvetliť im, že to mám na skle od ich auta, ale im som nestal za dlhu debatu. Napísal som si ich číslo a išiel pred nimi s tým, že musím niekde zastaviť policajta, aby mi pomohol. V San Antonio som odbočil a išiel za najbližším policajtom. Vysvetlil som, čo sa stalo, dal mu číslo auta, aj si s niekým rozprával cez vysielačku. Čakali sme, či niekto to auto z policajtov objaví, ale potom mi povedal, že auto asi niekde odbočilo z cesty. Tak som to vzdal. Mal som teda pamiatku. Vyrazil som ďalej a až krátko pred tmou som dorazil na hranice do Mexika v Laredo. Už bola tma, keď som zaparkoval vedľa colnice. Zobral som si papiere a vošiel do budovy. No ako staničná budova, jedna veľká hala, porozmiestňované stolíky, sem tam za niektorým niekto sedel, skupinky mužov. Tak som začal vybavovať. Najprv som sa dozvedel, že musím mať fotokópie dokladov od auta aj pasu. Problém sa dal vyriešiť hravo, lebo v jednom rohu nejaký podnikavec mal postavenú kopírku a tak za malú chvíľu som sa usmievajúc vrátil ku stolíku. Muž, colník si ich zbežne pozrel a že musím zaplatiť za auto 80 dolárov. Predpokladal som niečo také, tak ma to nejako nezarazilo. Vytiahol som peňaženku. Muž mi hneď podal vysvedčenie, že musím zaplatiť v banke. Moja otázka, kde je banka, bola rýchlo zodpovedaná, že hneď vedľa, ale že je zavretá a že môžem zaplatiť až ráno, keď banku otvoria. No do čerta, to snáď nie. Začal som vysvetľovať, ten colník mal o moje vysvetľovanie asi taký záujem, ako ja o posledne zatmenie slnka. Utiahol som sa bokom a rozmýšľal. Jediné, na čo som prišiel, že tých stolíkov bolo viac. Tak som išiel skúsiť k ďalšiemu. Pri ďalšom stolíku som k môjmu vystúpeniu pridal pohyb, aby bolo vidieť, že vyťahujem peňaženku, tomu sa dá rozumieť všade, zvlášť tu. Nič. Vyšiel som von a pozrel, či tam vlastne aspoň auto ešte stojí, ale bolo tam. Tak som sa popozeral po okolí a pozerám, pozerám, neveriac mojim očiam. Vedľa budovy nikto nestál a po ceste sa dalo pokračovať. No toto som potreboval, sadol do auta a vyrazil. Najprv pomaly, aby náhodou nezačal niekto strieľať, ale potom rýchlejšie až som zmizol. No, tak som vás dobehol, Mexičania, miesto aby strážili hranicu, asi niekde tancujú a pijú. Wau.. Usadil som sa pohodlne, spokojný so svojou šikovnosťou a pokračoval v jazde. Neviem, možno po 20 km vidím predo mnou závoru a colníkov. Vyvalený, ale bez akejkoľvek inej možnosti som musel zastať. Doklady som mal v poriadku, vystrčil som aj fotokópie. Nič, mám sa vrátiť naspäť a všetko si vybaviť ako treba. Vystúpil som von, išiel za šéfom diskutoval s ním, nič. Naspäť. Tak som otočil auto a išiel naspäť. Teraz som už vystupoval pri stolíku istejšie, lebo uz som vedel čo potrebujem. Nechal som si to tam vpredu vysvetliť. Ale ani s mojou suverenitou som nepochodil. Skúšal som všetko, vedel som, že keď pôjdem znovu ďalej, že viac ako tých 20 km sa do Mexika nedostanem. Neprerazil som ten kľud ani jedného colníka. Ráno mám v banke zaplatiť a potom dostanem razítka a môžem ďalej. Nikto nebol ochotný zobrať peniaze + sprepitné s tým, že mi dá razítko, zajtra to v banke zaplatiť a bude. Nič. Naštvaný sadol som do auta a išiel zase ďalej, lebo tu som už aj tak nič viac nemohol urobiť. Tak som prešiel zase tých 20km a znovu ma zastavili. Znovu ten istý cirkus. Chodil som tam za všetkými, ako hladný pes, už som tu stratil aspoň 4 hodiny, kde som už mohol byť. Nič a nič. Každý ma poslal naspäť. Podarilo sa mi, že šéf mi dal meno, na koho sa tam mam obrátiť. Mať meno, to už niečo znamená v Mexiku, tak som šťastný otočil auto a išiel naspäť.
Zaparkoval som a vošiel znovu do budovy. Pozerám, bolo síce menej ľudí pri stolíkoch, čo mi nevadilo, ale zistil som, že sú to iní pracovníci. Pochopil som, bolo po pol noci a menili sa služby. Vytiahol som fotokópie a išiel za jedným, čo vyzeral nejako znechutene. Položím to pred neho a čakám. Pozrie doklady, položí. Zoberie fotokópie pozrie. Zdvihne ruku s razítkom a orazitkuje papiere. Zaďakujem a zmiznem. Hneď som sedel v aute a už tretí krát pokračoval do Mexika. Na známom mieste som zašiel rovno pred závoru a vystrčil papiere s razítkami z okna. Mal som americké číslo na aute - akúsi prepravnú značku, ale mne to bolo jedno. Colník pozrel, jeden papier si nechal a zdvihol závoru. Vyrazil som a išiel celu noc, aby som bol ráno čo najďalej. Mohol som sa rozbehnúť, mal som dosť pred sebou, celé Mexiko.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
